www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=34
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 23. február 2019     Meniny oslavuje: Roman, Romana

Zoεpédia - náhodný výber: Indiktion, indikt, Modlitba na mimoriad..., Trioď.     pohľadnice

01.01.1995 | Publicistika | Mons. ThDr. Ján Babjak, SJ, PhD. | Čítanosť(6993)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

K otázke metropolie katolíkov byzantsko-slovanského obradu – gréckokatolíkov – na Slovensku

K otázke metropolie katolíkov byzantsko-slovanského obradu – gréckokatolíkov – na Slovensku

Uvedeného problému sa už dotkli viacerí autori. Všimnime si najmä dvoch – prof. Dr. Michala Lacka a Dr. Bartolomeja Leška, DrSc. Lackove Dejiny mukačevského a prešovského biskupstva sú základnou bázou, kde je najlepšie vidieť vývoj a delenie mukačevského biskupstva a v tomto obraze ako v zrkadle môžeme sledovať obdobný vývoj i v prešovskom biskupstve. Tento vývoj je pozitívny, znak životaschopnosti a dozrievania cirkvi. Toto môžeme sledovať už v prvotnej apoštolskej cirkvi. Sv. apoštol Pavol na svojich misijných cestách zakladal jednotlivé kresťanské spoločenstvá v jednotlivých mestách, kde neskôr boli vytvorené biskupstvá, strediska jednotlivých miestnych cirkví. To isté robili aj ostatní apoštoli.

Zaujímavý je i referát Dr. Bartolomeja Leška Michal Lacko a slovenská metropolia katolíkov byzantsko – slovanského obradu na vedeckej konferencii O živote a diele prof. Michala Lacka v Košiciach. Títo dvaja autori nás motivovali k napísaniu tohto príspevku. Použili sme aj štatistiku sčítania ľudu z roku 1991, ktorá bola uverejnená v Katolíckych novinách č. 32/1991.

Veríme, že príspevok povzbudí čitateľov a kompetentné osoby k práci, ktorá povedie k naplneniu tejto myšlienky. Osobne veríme, že tento čas nie je ďaleko a že Slovenská metropolia gréckokatolíkov Slovenska nezostane len pekným snom, ale stane sa životnou realitou pre dobro veriacich našej gréckokatolíckej cirkvi.

Apoštolská Stolica túto potrebu videla už pre polstoročím. Vtedy apoštolským listom pápeža Pia XI. zo dňa 6. septembra 1937 navrhla ustanoviť metropolitné zriadenie. A keď už vtedy metropolia pre gréckokatolíkov na Slovensku bola potrebná, o čo viac jej potrebu cítime teraz.

Pozrime sa na naše korene. Katolíci byzantského obradu v našej vlasti majú za sebou viac ako 1100 ročnú históriu a ich životné osudy prešli počas týchto storočí rozličnými vývojovými etapami. Po nádejnom období rozkvetu cirkvi byzantsko-slovanskom obradu v časoch Veľkej Moravy, keď jej prvý arcibiskup sv. Metod bol správcom vlastnej provincie, nastali rôzne nepriaznivé podmienky. To, čo sa tak sľubne začalo rozvíjať, bolo odsúdené na zánik. To však boli ľudské plány, či intrigy. Ale božie plány boli iné. Pán Boh nedovolil zahynúť dobrému zrnu, ktoré do sŕdc našich dávnych predkov zasiali sv. Cyril a Metod. Ich práca bola motivovaná láskou k obyvateľom Veľkej Moravy a túžbou zachrániť nesmrteľné duše. Cirkev, ktorú solúnski bratia založili, prežila storočia a žije dodnes. Dokonca si uchovala aj nepretržitú kontinuitu vo východnej – byzantskej forme so Svätou Stolicou do dnešných dní, hoci má aj veriacich „uniatov“, ktorí sa k nej pripojili prostredníctvom užhorodskej únie v roku 1646.

Na nepretržitú kontinuitu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku ukazuje kniha o. Dr. Michala Fedora, SJ, Spolupatróni Európy, ich odkaz na Slovensku. Kniha vyšla v roku 1990 tesne pred návštevou Svätého Otca u nás. Je venovaná práve Jánovi Pavlovi II. a taktiež novým biskupom, ktorých tesne predtým Svätý Otec menoval pre slovenské diecézy.

Novšie archeologické, historické a lingvistické výskumy a svedectvá hovoria, že územie, na ktorom žijeme, patrilo od 9. storočia do jadra Veľkej Moravy a v čase sv. bratov Cyrila a Metoda predkovia dnešných Slovákov prijali kresťanstvo v byzantskom obrade. Staroslovienčinu považovali za svoj liturgický jazyk. Ani vyhnanie Metodových žiakov z Veľkej Moravy a pomery po jej rozpade nezničili úplne v našom kraji byzantsko – slovanské kresťanstvo. Časť obyvateľstva tohto kraja sa vždy hlásila k dedičstvu východnej kresťanskej tradície a uchovala si jednotu s Apoštolskou Stolicou.

Mukačevská eparchia

Cirkevno-právne ustanovenie mukačevskej eparchie pre všetkých príslušníkov byzantského obradu vo vtedajšom Uhorsku, ktoré sa uskutočnilo bulou Klementa XIV. Eximia Regalium Principum z 19. septembra 1771, vytvorilo dôležitý nový kvalitatívny stupeň ďalšieho vývoja. Mohlo sa pristúpiť ku konkrétnym krokom zabezpečujúcim rozvoj a rast cirkvi. Rozprúdila sa stavba chrámov, zakladali sa nové farnosti, otvoril sa seminár.

Rezidenciálnym mestom eparchie bolo vybrané starodávne mesto Mukačevo, od ktorého dostala eparchia aj názov. Farský chrám bol povýšený na katedrálu a pri nej mal svoje sídlo mukačevský biskup. Pretože rezidencia a katedrálny chrám boli vo veľmi zlom stave, biskup Andrej Bačinský preniesol biskupské sídlo v roku 1780 do Užhorodu, ale názov eparchie ďalej zostal nezmenený. V roku 1776 bola vytvorená kapitula, pozostávajúca zo siedmich kanonikov. Podľa o. Michala Lacka, SJ, bolo prenesenie biskupskej rezidencie do Užhorodu už roku 1775 a to do bývalého jezuitského kolégia, lebo jezuiti boli v roku 1773 zrušení. Katedrálou sa stal bývalý jezuitský chrám. Utvorenie mukačevskej eparchie bolo dovŕšené. O jej sformovanie sa zaslúžila trojica biskupov – Michal Manuel Olšavský, Ján Bradáč a Andrej Bačinský.

Mukačevská eparchia v čase smrti Andreja Bačinského (1809) bola už veľmi veľká nielen rozlohou (rozprestierala sa na území 13 žúp), ale aj počtom, ale aj počtom archidiakonátov – 11, dekanátov – 60 a 729 farností. Veriacich bolo 560 472. To všetko jeden biskup nemohol zvládnuť, hlavne pri vtedajších cestovných podmienkach. Biskupi sa snažili odpomôcť tým, že vo vzdialených oblastiach ustanovili tzv. biskupské vikariáty. Biskup Andrej Bačinský takto v roku 1787 ustanovil medzi inými košický vikariát, ktorý neskôr dostal svoje sídlo v Prešove. Biskupskí vikári mali odbremeniť biskupa a hlavne svojimi vizitáciami mali vo farnostiach dozerať na cirkevné predpisy a náboženský život tak duchovenstva ako aj veriacich. No aj toto riešenie sa ukázalo nedostatočným. Po smrti biskupa Andreja Bačinského sa preto začalo vážne rokovať o rozdelení mukačevského biskupstva.

Gréckokatolícki biskupi – veľkovaradínsky a križevacký – už v roku 1802 navrhovali, aby prvému boli dané rumunské farnosti južnej časti mukačevského biskupstva a druhému slovenské farnosti západnej časti tohto biskupstva. Uhorský prímas na krajinskom sneme v roku 1807 predložil otázku rozdelenia mukačevského biskupstva. Biskup Andrej Bačinský však rozhodne odmietol všetky návrhy. Ale po jeho smrti v roku 1809 sa začali veci riešiť.

Alexander Duchnovič vo svojich Dejinách prešovského biskupstva vec predstavuje tak, že iniciatíva vyšla po spoločnej porade mukačevskej kapituly. Kapitulný vikár Ján Kutka poslal dňa 12. júna 1810 v tomto zmysle žiadosť cisárovi a kráľovi Františkovi I. Uhorská kráľovská rada pozvala potom piatich zástupcov mukačevského biskupstva na spoločnú  poradu do Budína a po porade odporúčala rozdeliť biskupstvo.

Autori Július Kubínyi a Atanás Pekár sú však inej mienky. Podľa nich iniciatíva rozdeliť biskupstvo vyšla od uhorského prímasa a z maďarských kruhov. Ako sme to vyššie zaznamenali, prímas už v roku 1807 žiadal rozdelenie, ale apoštolský nuncius vo Viedni odporúčal počkať s tým do smrti starého biskupa Andreja Bačinského. Podľa týchto autorov maďarské cirkevné kruhy mali záujem na rozdelení, aby takto oslabili Rusínov v ich národnom odpore proti maďarizácii. Podľa nich kapitulný vikár Ján Kutka, pokračujúc v duchu Andreja Bačinského, sa protivil rozdeleniu, kým prešovský vikár Michal Bradáč bol za rozdelenie. Keď Ján Kutka videl, že k rozdeleniu dôjde, predložil návrh, aby bola zriadená gréckokatolícka metropolia v Uhorsku s tromi eparchiami – Mukačevo, Prešov a Marmaroš. Na jej čele by stál arcibiskup metropolita. Takto by sa uskutočnilo rozdelenie, ale aj zachovala sa určitá jednota. Pretože Ján Kutka roku 1812 zomrel, návrh neprešiel. Jeho nástupca kapitulný vikár Michal Bradáč, hoci predtým bol za rozdelenie, teraz sa postavil proti nemu.

Cisár a kráľ František I. už 1. novembra 1815 rozhodol o rozdelení mukačevského biskupstva a nariadil podniknúť potrebné kroky. Podľa vtedajšieho práva cisár sa mal postarať o hmotné zabezpečenie nového biskupstva a mal vymenovať a predložiť pápežovi na potvrdenie dvoch biskupov – jedného na uprázdnené mukačevské biskupstvo a druhého pre novozriadené prešovské biskupstvo. Cisárovo rozhodnutie bolo zverejnené dňa 6. februára 1816 prípisom kráľovskej kancelárie mukačevskej kapituly. Medzitým boli cisárovi predložení kandidáti na biskupov. Cisár vymenoval svojím dekrétom zo dňa 19. marca 1816 za mukačevského biskupa kanonika Alexeja Pócsyho a za prvého prešovského biskupa Gregora Tarkoviča. Cisár určil pre nové prešovské biskupstvo majetok bývalého kláštora kamaldunov, zvaného Červený kláštor, na území obce Lechnica, na Spiši. Cisár tiež rozhodol zriadiť v novom biskupstve kapitulu piatich kanonikov, ktorí mali dostávať plat tiež z dôchodku spomenutého majetku. Podľa cirkevného práva všetko toto boli len predpoklady, aby Svätá Stolica mohla vo veci konečne právne rozhodnúť.

Prešovská eparchia

V tejto záležitosti cisár už 1. marca 1816 napísal do Ríma svoj prvý list, že sa rozhodol rozdeliť mukačevské biskupstvo a zriadiť nové – v Prešove. Potom 11. júla 1816 už predložil doklady o hmotnom zabezpečení a žiadosť o potvrdení ním menovaného kandidáta na biskupstvo Gregora Tarkoviča. Konzistoriálna kongregácia v Ríme pokračovala pomaly a vyžiadala si od nuncia vo Viedni ďalšie informácie. Pápež Pius VII. vyhovel žiadosti cisára Františka I. a dňa 22. septembra 1818 vydal bulu Relata semper, ktorou bolo ustanovené prešovské biskupstvo.

Pápežská bula začína úvodom, že pápežovi patrí starať sa o dobro veriacich a kde to potreba vyžaduje, treba ustanoviť nové biskupstvá. Rakúsky cisár a apoštolský kráľ František I. informoval pápeža, že v Uhorsku existuje veľmi rozsiahle biskupstvo pre- gréckokatolíkov. Svätá Stolica si dala všetko overiť nunciom vo Viedni, ktorý tiež so žiadosťou súhlasil. Podobne dal svoj súhlas k rozdeleniu vtedajší mukačevský biskup Alexej Pócsy. Pápež teda rozhodol nové biskupstvo ustanoviť.

Pápežská bula došla ešte toho istého roku do Viedne, ale nebola hneď realizovaná. Novovymenovaný biskup Gregor Tarkovič po podrobnom skúmaní zistil, že majetok bývalého Červeného Kláštora nedonáša dôchodok 11.692 zlatých, ako to tvrdili úrady, ale iba 4.000 zlatých. Z týchto mal biskup udržovať svoju rezidenciu, dávať platy kanonikom a ponechať niečo aj pre údržbu katedrály. To však nebolo možné. Preto odcestoval do Viedne, aby vymáhal zmenu v tejto veci. Kráľovská komora nakoniec k tomuto majetku pridala ešte dva menšie majetky – jeden vo Vranove nad Topľou a druhý v Kajne. Biskup mal rozdeliť celkový dôchodok na 13 častí, z ktorých šesť bolo pre biskupa, päť pre kanonikov a dve pre údržbu katedrály. Až keď toto zariadil, bola pápežská bula zrealizovaná a dňa 6. augusta 1820 boli inštalovaní prví kanonici. Od tohto dňa začalo biskupstvo svoju činnosť pod správou kapitulného vikára Jána Mihaya, kým nebol uvedený do svojho úradu nový biskup Gregor Tarkovič – 17. júla 1821.

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nástupníckych štátov priniesli opodstatnenú potrebu ďalšieho cirkevno-právneho vývoja. Na základe poznania situácie Apoštolská Stolica považovala za zákonitý následný krok vývoja gréckokatolíckej cirkvi v Československu a jej vyzdvihnutie na novú úroveň, t. j. ustanovenie metropolitného zriadenia. Toto pripomína aj Apoštolský list pápeža Pia XI. zo dňa 6. septembra 1937, ktorým vyňal gréckokatolíkov v Československu z právomoci ostrihomského arcibiskupstva a podriadil ich Apoštolskej Stolici. Prekážkou pápežského projektu sa stali udalosti druhej svetovej vojny a totalitného ateistického režimu, ktorý v našej vlasti vládol viac než štyridsať rokov.

Potreba nového cirkevného usporiadania

Nová situácia, ktorá sa u nás a v strednej Európe vôbec vytvorila v rokoch 1989-90, a zvlášť po roku  1993, naliehavo si vyžiadala realizáciu reštrukturalizácie organizačného zriadenia pre gréckokatolíkov. Vyplýva to z nových pomerov v cirkevno-spoločens kej sfére a nového etnografického rozloženia gréckokatolíkov na území Slovenska. Sčítanie ľudu z roku 1991 to jasne ukazuje. Mnohých gréckokatolíkov treba vidieť aj v rubrike neudaného vierovyznania, pretože nie je o nich zo strany cirkvi postarané.

Dekrét Orientalium Ecclesiarum o východných katolíckych cirkvách v treťom a štvrtom bode doslovne hovorí:

- Miestne cirkvi východné a západné sú rovnaké čo do dôstojnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva, aj tie isté povinnosti... Nech sa všade na svete urobia opatrenia v záujme a rozvoja všetkých miestnych cirkví a za tým cieľom nech sa ustanovia farnosti a vlastná hierarchia, kde si to vyžaduje duchovné dobro veriacich.

Je preto veľmi naliehavé riešenie situácie gréckokatolíkov, ktorí sú mimo dosahu terajších farností a rôznou migráciou sa usadili a žijú na im netradičných územiach našej vlasti. Je preto veľká potreba vytvoriť nielen nové farnosti, ale aj nové eparchie s následným zriadením samostatnej cirkevnej provincie - metropolie. Slová II. vatikánskeho koncilu sú veľmi jasné a vzťahujú sa práve na našu situáciu.

Aktuálnym sa predovšetkým javí ustanovenie eparchie, ktorá by začleňovala západnú časť bývalej mukačevskej eparchie na území Slovenskej republiky, pretože táto po stránke kultúrno-historickej ako aj etnickej už stáročia vytvára prirodzený samostatný celok. V súčasnosti má 80 farností a je to niekdajší vikariát mukačevskej eparchie, ktorý je v súčasnosti podriadený prešovskému biskupovi. Jeho prirodzeným centrom sú Michalovce.

Nedávne i súčasné migračné prúdy spôsobili značné demografické zmeny v rozložení obyvateľstva, čo sa prejavilo najmä rozptýlením náboženského vierovyznania po celej Slovenskej republike. Migračné prúdy postihli zvlášť gréckokatolíkov – v 50. rokoch postavených mimo zákon – ktorí pred polstoročím viacmenej obývali územie východného Slovenska. V súčasnosti zisťujeme menšie i väčšie zoskupenie gréckokatolíkov v Bratislave, Trnave, Nitre, Banskej Bystrici, Brezne, Martine, Žiline, Trenčíne, Prievidzi, Zvolene, Piešťanoch, Hlohovci, Ružomberku, Žiari nad Hronom a v ďalších mestách stredného a západného Slovenska. Náboženský život a praktizovanie viery týchto roztratených veriacich je rôznorodý. Kým gréckokatolíci slovenskej národnosti čiastočne prešli alebo prechádzajú na rímsky obrad, časť z nich spolu s gréckokatolíkmi rusínskej či ukrajinskej národnosti zostáva mimo živého vierovyznania a pejoratívny názov „rusnák, ruskej viry“ sa v slovenskom prostredí asimiluje a stráca v ateizme. Tento typ predtým veriacich gréckokatolíkov byzantského obradu treba vidieť v sčítacích hárkoch aj pod kolonkou bez udania náboženstva alebo aj bez vyznania.

Táto situácia si naliehavo vyžaduje novú organizáciu našej partikulárnej cirkvi vytvorením nových biskupstiev, aby sa pastoračne podchytili presídlenci z pôvodného východoslovenského etnika do západných častí Slovenskej republiky. Tak by sa vytvoril predpoklad pre metropolitné zriadenie gréckokatolíkov na Slovensku.

Čo povedať na záver?

Náboženská situácia našej partikulárnej cirkvi na Slovensku ukazuje veľkú potrebu nového cirkevného usporiadania pre gréckokatolíkov. Nie je to rozpínavosť, ale pastoračná potreba našej cirkvi, ktorá po pribití na kríž v päťdesiatych rokoch je znovuvzkriesená k životu. Našou úlohou po obnovení našej cirkvi je naplno žiť svoju vieru a krásu a hĺbkou nášho východného obradu obohacovať celú všeobecnú cirkev.

Riešením našej cirkevno-právnej reštrukturalizácie, by sa vytvorili pozitívne podmienky nielen k rozvoju duchovnej starostlivosti o všetkých veriacich našej partikulárnej cirkvi, ale veľký prínos by to znamenalo aj pre cirkev všeobecnú. Zároveň by sme podali ruku tým našim veriacim, ktorí zišli z cesty počas totalitného útlaku či už k pravoslávnym alebo ku komunistom, alebo ich jednoducho pohltil ateizmus. Všemohúci Pán Boh bol k našej cirkvi milosrdný a ona tiež chce prejavovať milosrdenstvo všetkým.

Vytvorením nových eparchií by naša dnešná prešovská gréckokatolícka eparchia mohla byť povýšená na metropoliu a jej vladyka by sa stal metropolitom. Tak by vznikla popri Ľvove, Philadelphii, Winnipegu a Alba Julii v poradí šiesta metropolia katolíckej cirkvi byzantského obradu, ktorej začiatok treba vidieť v slovanskom svete u našich apoštolov sv. Cyrilovi a Metodovi. Takýmto spôsobom by sa uskutočnil dejinný odkaz zakladateľov slovanského kresťanstva potomkom Veľkej Moravy z 9. storočia. Naša vlasť by teda vytvorením slovansko-byzantskej provincie po rokoch útlaku predstavovala kolísku slovenského kresťanstva spojeného s rímskym biskupom, čo je dejinnou skutočnosťou kresťanskej Európy. Ten čas iste nie je ďaleko, len od nás sa čaká vernosť našim apoštolom sv. solúnskym bratom. Odkaz sv. Cyrila bratovi Metodovi pred smrťou: Ty ťahaj brázdu ďalej... je stále živým odkazom pre všetkých gréckokatolíkov a pre našu cirkev. Majme istotu, že naši apoštoli nám v tom budú stále pomáhať.

Zdroj: Gréckokatolícky kalendár 1995
Autor: Mons. ThDr. Ján Babjak, SJ, PhD. - všetky články od tohto autora (8)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε