www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=384
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 10. december 2019     Meniny oslavuje: Radúz

Zoεpédia - náhodný výber: Orár, Liturgické gestá – z..., Komunita.     pohľadnice

05.06.2007 | Rozhovory | Mgr. Drahomíra Kolesárová | Čítanosť(5635)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Pokračovateľ misie - O životných cestách prof. Petra Libu

Pokračovateľ misie - O životných cestách prof. Petra Libu

Neúnavne prevracia stránky histórie. Najbližšie sú mu jeho vlastné. Prof. Liba z nich symbolicky znova odfúkne jemný povlak rokov a v svojich spomienkach sa vracia k rodným prameňom: „Ikonostas nášho chrámu čítam na diaľku v detailoch aj dnes. Hlas zvonov na skoré ráno Voskresenia - Zmrtvýchvstania zaznieva vo mne kedykoľvek. Pohrebné a liturgické piesne sa vo mne často prebúdzajú, aj v rodinnom kruhu. Pri porovnávaní gréckokatolíckych obradov, aj liturgie, s rímskokatolíckymi si uvedomujem, že obsahujú väčšiu významovú hĺbku než texty západnej cirkvi.“

Pán profesor, narodili ste sa na východnom Slovensku. Ako vnímate svoje rodisko? Vraciate sa do rodného Klenova?

Svoje rodisko vnímam ako stále príťažlivý domov, ako duchovný i prírodný priestor môjho detstva, kam sa rád vraciam. Obraz domova nosím v sebe nielen ako prchavé spomienky, ale ako skutočnosť tvrdého života rodičov. Je to obraz bohatý na životné príbehy, dramatické udalosti, osudy ľudí. Prevažuje v ňom odchádzajúca pestrá, živá a formatívna roľnícka kultúra.

Aký je váš vzťah k východnej tradícii, k jej duchovnosti a umeniu?

Kultúrny kód domova si každý človek, či chce, alebo nie, nosí v sebe a ním meria mnohé životné situácie. Som príliš zakotvený v tradícii môjho domova, ktorej podstatu tvorí stretnutie dvoch európskych kultúr: Východu a Západu. Táto osobitosť ma zaujala už v čase stredoškolských štúdií, keď som sa ako gréckokatolík musel konfrontovať s rímskokatolíckymi náboženskými obradmi. Jazyková bariéra prispievala k formalizmu. Duchovnosť Východu som nasával cez liturgiu a pestré náboženské obrady. Duchovnosť Západu prostredníctvom školského vzdelávania a prirodzeného prieniku okolia. Umenie, aj ľudové, rozmnožovalo a upevňovalo duchovnosť. Tu sa kdesi rodila aj tolerancia náboženská, národnostná, etnická.

Ktorí ľudia zanechali na vašom živote svoj rukopis a do istej miery ho ovplyvnili?

V rodnej obci mal osobitný vplyv na moje formovanie Jozef Zorvan, birituálny kňaz s bohatým vedomostným, jazykovým a spevným fondom. Ovládal spisovnú normu slovenčiny, zaujala ma jeho ekumenická aktivita unionizmu. Potom učiteľ M. Petrašovič. Na gymnáziu v Gelnici E. Bartošová, väznená pre vieru a činnosť v kolakovičovskej Rodine, ruštinárka a dejepisárka, K. Hónisch, francúzštinár, a jeho manželka latinčinárka, a najmä gréckokatolícky kňaz Župan a jeho otvorené debaty pred Prešovským soborom. Na univerzite v Bratislave prof. E. Pauliny a prof. J. Stanislav.

V 70-tych rokoch ste museli opustiť pôdu Matice slovenskej a zakotvili ste v Nitre. Určite to bolo ťažké obdobie. Čo priniesla do vášho života táto zmena?

Ťažké obdobie? Zaiste, z hľadiska vtedajšieho prežívania neistoty a zodpovednosti za rodinu. Vo februári 1972 ma odvolali z funkcie riaditeľa Bibliografického ústavu, v apríli nám zomrel otec. Vyšetrovanie na ŠtB, prepúšťanie spolupracovníkov, podvody pri tzv. politických previerkach (podpísali sme čistý formulár, bez hodnotenia). O mojom nútenom odchode rozhodla čudná veta v posudku: „ ... hoci je gréckokatolík, do kostola chodí“. Pri tejto zmene sa prejavil ľudský charakter mnohých, hlbšie poznanie zloby politického systému, strach, manipulácia, znevažovanie a iné prejavy. Ale potvrdila sa zásada: odovzdať sa Bohu a jeho pomoci, zásada vernosti vyznávaným kresťanským hodnotám a vernosť Cirkvi. Myšlienka: tam, kde ťa Pán Boh povolal, pracuj naplno a celý, priniesla svoje ovocie. Do výskumného pracoviska som vniesol svoju odbornú skúsenosť, usilovnosť, rozhľad, takže po krátkom čase som mohol prednášať i publikovať. Útoky z MS v Martine neprestali, v roku 1975 zamedzili moju habilitáciu, takže diplom som získal až po jedenástich rokoch. Našli sa ľudia, ktorí ma ako funkcionári podržali. Zmena nastala aj v mojej vedeckej orientácii, v osvojení si európskeho myslenia o literatúre, umení a kultúre.

Ako dekan Pedagogickej fakulty v Nitre a neskôr ako rektor Univerzity Konštantína Filozofa ste po roku 1989 vnášali nového ducha do týchto škôl. Ako sa vám podarilo zlúčiť tieto vysoké posty s dušou literáta a vedca?

Do akademických funkcií som vstúpil „z trucu“, aby sa nevrátili päťdesiate roky komunistickej vlády. Dlho som neveril v nezvratnosť zmeny v roku 1989.Odmietol som byť nástrojom čistiek. Veď na Pedagogickej fakulte bolo vyše 47% pracovníkov s legitimáciou KSS. Funkciu dekana som považoval za službu všetkým, a teda aj vzdelávaniu. Otvorili sme štúdium pre rehoľné sestry, založili vysokoškolský klub Lumen, otvorili sme katedru etiky a katechetiky, prijal som do pedagogických služieb kňazov. Vnášal som do rozhodovania pokoj a uvážlivosť. Vo verejných prejavoch som sa usiloval zdôrazňovať kresťanské hodnoty, moderné ekumenické a tolerantné nadnárodné myslenie. Osvojil som si myšlienku založiť v staroslávnej Nitre Univerzitu sv. Cyrila a Metoda, čo sa nepodarilo ani pri krátkom trvaní spoločnej Nitrianskej univerzity. Ale podarilo sa vybudovať Vysokú školu pedagogickú a v roku 1996 ju právom premenovať na Univerzitu Konštantína Filozofa. Toto pomenovanie sa viaže na fresku sv. Cyrila a Metoda v našom kostole a na rozhovory s o. kardinálom Korcom.

Ako vnímate s odstupom času svoje dielo?

Usilujem sa vidieť UKF v Nitre v jej pozitívnom rozvoji. Je do dielo nedokonalé, dynamické aj rozporné. Duchovnosť, ktorá ma pohýnala, ustúpila pragmatike. Podstata ostala. V autonómii univerzity som videl väčšiu perspektívu, závislosť (personálna, politická, ekonomická) je vždy obmedzením tvorivosti a slobody. Podenková politika pôsobí v školskom vzdelávaní spiatočnícky, často rozkladne.

Patríte medzi tých, ktorí sa vďaka svojmu pôsobeniu stali čestnými občanmi mesta Nitra, získali ste ocenenie Fra Angelica a v minulom roku ste boli ocenený Rytierskym rádom sv. Gregora Veľkého. Čo pre vás znamená toto významné ocenenie?

V našej kultúre je nadmieru rozvinutá sústava vyznamenávania. Poučený socializmom, keď sa znehodnocovala tvorivá a zodpovedná práca, keď sa odmeňovalo za „vernosť“ štátnej ideológii, vnímam dnes oceňovanie triezvejšie. Aj dnes sa uplatňuje funkcionárska záslužnosť, dakedy formálnosť. Ocenenia som prijal s prekvapením, s pokorou a s vedomím, že sa viac viažu k budúcnosti a menej k mojej minulosti. Každá potecha zaväzuje a konať dobro je našou mravnou povinnosťou.

Ako literárny vedec ste nazreli do hlbín literatúry. Čo by stálo za to vyviesť z tmy zabudnutia na svetlo?

Ľahká otázka, zložitejšia odpoveď. Dejiny duchovné, kultúrne i literárne sú pamäťou národa, ktorú treba prebúdzať. Zabúdaný je celý stredovek, bohatý umelecky i mysliteľsky. Treba sa vrátiť dozadu: sprístupniť múdrosť východných otcov Cirkvi, sprístupniť diela tých osobností Cirkvi, ktorí svojím dielom ovplyvnili našu východnú spiritualitu, nájsť dokumenty o mostoch, ktorými sa zbližovali obe kresťanské cirkvi. Vyniesť na svetlo životy rehoľných komunít ako príklady nekanonizovaných svätých. Spoznať vzájomnú výmenu hodnôt medzi ľudovou a cirkevno-náboženskou kultúrou. Nasledovať a rozšíriť výskumné záujmy P. Žeňucha o texty aj literárne a náučné z 18.-19.storočia.

Mnohí ľudia upadajú do stereotypných predstáv o veriacich, že sú to ľudia spiatočnícki, nemoderní, tí, ktorí odmietajú nové vedecké poznatky. Vy ste vedec a zároveň veriaci človek. Je možné, aby viera a veda kráčali vedno?

Nikdy som nevidel a neuznával priepasť medzi vedou a vierou. Nenachádzam nič podstatné, čo odporuje Zjaveniu. Triumfalizmus vedy zo začiatku 20.storočia sa rozplynul v zneužívaní výsledkov vedy a techniky v dvoch svetových vojnách i po nich. Čím viac študujem a porovnávam, tým sa viac upevňuje moja viera a kresťanský svetonázor. Nové vedecké poznatky prijímam rád, pritom však rešpektujem kompetenciu jednotlivých vied. Novosť niektorých poznatkov však podlieha bezmedznej popularizácii, ktorá býva aj zámerná. Nemodernosť, spiatočníctvo, to sú pojmy z dielne politického ateizmu alebo súčasnej liberalistickej orientácie a pragmatickej politiky, prezentovanej často našimi médiami, ale nie z dielne serióznej vedy. Viera obohacuje a podmieňuje vedu etikou, zmyslom, veda, naopak, poskytuje viere neobyčajne bohatý poznatkový materiál.

Za rozhovor ďakujú Dada Kolesárová a Juraj Gradoš

Zdroj: Slovo 2007, č. 8.
Autor: Mgr. Drahomíra Kolesárová - všetky články od tohto autora (18)
Rozhovor o misii v Iraku
13.11.2007 | Rozhovory | Slovo 2007, č. 14. | Čítanosť(5063)
Rozhovor o misii v Iraku
Cesty – misijná oblasť Cirkvi
02.10.2007 | Teológia | La difesa della dignita umana al centro del documento Orientamenti per la Pastorale della Strada, TK | Čítanosť(8878)
Cesty – misijná oblasť Cirkvi

všetky súvisiace články (3) »

 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε