www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=391
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 16. december 2019     Meniny oslavuje: Albína

Zoεpédia - náhodný výber: Genesis, Modernizmus, Cherubínska pieseň.     pohľadnice

05.06.2007 | Duchovné články | Čítanosť(4209)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Chcem žiť!

Chcem žiť!

Keď mi kňaz povedal, aby som svoje svedectvo napísala, netušila som, že to bude také ťažké. Pochádzam z rodiny, kde nám rodičia nezakazovali chodiť do chrámu, ale ani nás k tomu nenútili. Rodičia do chrámu nechodili, ale cítila som, že mama v hĺbke svojho srdca prechováva vieru v Boha. Veľakrát som ju počula, ako sa modlí a prosí ho o pomoc. Ja som chodila do chrámu na Vianoce a Veľkú noc. Niekedy som išla aj v priebehu roka, keď som sa chcela pomodliť a poprosiť o pomoc, keď mi bolo ťažko.

Keď som sa vydala a narodili sa mi deti, prišli bežné rodinné starosti, ktoré neobchádzajú žiadnu rodinu. V takýchto situáciách mi nebolo ľahko hlavne preto, že som sa nemala o koho oprieť, nemala som kde čerpať silu, aby sa mi splnilo prianie byť dobrou matkou a manželkou. Napriek tomu, že mám chápavého manžela, rodičov a súrodencov, ktorí ma majú veľmi radi, cítila som v duši prázdnotu, ktorá sa stále zväčšovala. Vedela som, že mi čosi chýba. Cítila som nepokoj.

Moji známi mi radili, aby som posilnila svoje „ja“. Začala som študovať knihy, ktoré ma od Boha vzďaľovali. Vykladala som karty, urobila som si kurz Reiki a ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, začala som presadzovať názor: Boh áno, Cirkev nie.

Môj syn mi v tom čase vravel: „Mamka, nerob tie veci, ja sa o teba bojím. Pani katechétka vravela, že je to nebezpečné.“ Ja som odpovedala: „Neboj sa, mám to všetko pod kontrolou.“ O všetkom, čo som robila, som bola presvedčená, že to robím dobre. A predsa pokoj neprichádzal. Pridružili sa rodinné a finančné problémy. Klamne som si namýšľala, že všetko zvládnem. Neprestajne som si opakovala formulky z kníh o pozitívnom myslení, ale nepomáhalo to. Pridružili sa aj zdravotné problémy. Po psychickej stránke som letela šialenou rýchlosťou z kopca. Pochopila som, že sama tú situáciu nezvládnem. Pri jednej návšteve lekárky som sa zosypala a s plačom som jej povedala, aké ma opantalo zúfalstvo, úzkosť a nepokoj. Naša pani doktorka je taká dobrá, že keď ju chorý uvidí, v tej chvíli od neho polovica choroby utečie. Veľmi dobre mi poradila. Povedala mi: „Vierka, mám manžela, štyri deti, pochovala som rodičov i brata, denne ošetrím množstvo ľudí. Keby som to všetko robila bez Boha v srdci, nezvládla by som to. A preto, najprv Boh, a potom všetko ostatné.“ Keď som od nej odchádzala, tá veta mi neustále vŕtala v hlave: „Najprv Boh, a potom všetko ostatné.“ Začala som o sebe uvažovať a položila som si otázku: „Na ktorom mieste v tvojom živote je Boh?“ A bol ďaleko, veľmi ďaleko.

Napriek tomu, že som pred Bohom utekala, cítila som, že on je v mojom trápení posledná nádej. Chcela som ho urýchlene vsunúť na prvé miesto, ako mi radila pani doktorka. Ale ako? Kúpila som si obrázky Ježišovo a Máriino srdce a začala som sa úpenlivo modliť a prosiť Boha, aby ma prijal pod svoju ochranu. Nepokoj sa stále zväčšoval. Chodila som sama na prechádzky, aby som sa mohla vyplakať a modliť k Ježišovi a Márii. Nechcela som, aby deti alebo manžel vedeli, čo sa so mnou deje. Neskôr so mnou na večerné stretnutia s Ježišom a Máriou chodila staršia sestra. V tej chvíli mi nikto nebol taký blízky. Cítila som, aj keď mi to nepovedala, že aj ona prežila svoje veľké trápenie. Až neskôr som pochopila, že naše vlastné trápenie je potrebné na to, aby sme vedeli pochopiť trápenie iných.

Na Veľký piatok sme išli s manželom do chrámu, slzy mi bez vzlykov začali tiecť dolu tvárou a ja som vtedy pochopila, že Veľká noc nie je len šunka, klobása a šibačka, ale čosi úplne iné. V tej chvíli akoby mi niekto poodhalil závoj a ja som vedela, v čom spočíva tajomstvo Veľkej noci.

Napriek tomu, že som sa modlila a prosila Pána Boha o pomoc, moje zúfalstvo sa neustále prehlbovalo. Po Veľkej noci som sa dostala do takého stavu, že som prestala komunikovať s manželom aj s deťmi. Cítila som absolútnu opustenosť a stratila som zmysel života. Mala som pocit, že Boh, moja posledná nádej, ma opustil. Manžel prišiel ku mne a vravel: „Ži alebo umieraj, ale rob niečo, nemôžeš predsa do konca života sedieť a pozerať sa na jedno miesto.“

(pokračovanie v budúcom čísle)

Vierka

Zdroj: Slovo 2007, č. 8.
 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε