www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=48
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 15. december 2019     Meniny oslavuje: Ivica

Zoεpédia - náhodný výber: Veľký štvrtok, Boh - je nezmeniteľn..., Heretik.     pohľadnice

01.11.1998 | História | Prof. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ | Čítanosť(7151)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Levočská Mariánska hora a gréckokatolíci

Levočská Mariánska hora a gréckokatolíci

Mariánska úcta je spoločným znakom východného i západného obradu a táto skutočnosť má mimoriadny význam práve na obradovo zmiešaných územiach. Aj keď pútne miesto či chrám sú vždy zverené práve jednotlivej konkrétnej cirkvi, na mariánskych miestach a pri iných náboženských slávnostiach sa oddávna stretávajú príslušníci oboch obradov, pričom každá skupina veriacich vyjadruje svoju úctu a vieru tým prejavom nábožnosti, ktorý jej bližší. Na druhej strane je toto stretanie sa príležitosťou na lepšie praktické vzájomné poznávanie. Dosvedčuje to napríklad prax spoločných eucharistických pobožností latinského a gréckokatolíckeho duchovenstva z druhej polovice 17. storočia, teda krátko po uzatvorení tzv. Užhorodskej únie, ktorá sa v danom historickom a náboženskom kontexte stala významným svedectvom jednoty Cirkvi.

V týchto súvislostiach je svojím spôsobom z viacerých dôvodov pozoruhodná oblasť Spiša. Pestré etnické zloženie obyvateľov v minulých storočiach (Slovenské osídlenie, nemeckí kolonizátori a rusínsko-valašské migarčné prúdy) bolo príležitosťou k rozvoju špecifického druhu vzájomnej medzi príslušníkmi jednotlivých etnických, ale i obradovo-náboženských spoločenstiev. Tak napríklad v živote Spišskej prepozitúry, založenej v roku 1198, môžeme sledovať isté známky biritualizmu, pretože katedrálny chrám, podľa výslovných svedectiev, navštevovali aj „Rutheni“ a „Olasi“ – teda príslušníci východného obradu. V trinástom storočí prepošt Mothmer (bol prepoštom v rokoch 1264 – 1281) vo svojom testamente v roku 1273 zanecháva „pútnickej kaplnke Panny Márie“ značné dedičstvo na vyživovanie kňaza, ktorý tu má pravidelne slúžiť sv. omšu, a pre ostatných duchovných zanecháva výnosy z vinice, s podmienkou, že majú v sobotu po vešperách dať v tejto kaplnke spievať mariánsky hymnus Salve Regina alebo Raduj sa, Bohorodička. Tento druhý hymnus je jednoznačne typický pre východnú liturgickú tradíciu. Neskoršie pramene uvádzajú, že spomínaná kaplnka bola cieľom púti Ruthenov, ktorí sú v tejto oblasti dokumentačne doložení už od roku 1270 (Poráč, Teplica a Závadka). V trinástom storočí sa spomínajú dokonca aj prepošti graeci ritus – východného obradu, v roku 1288 Jakub z Farkašoviec, ktorý bol aj biskupom a prepošt Lukáš v roku 1293. Pod cirkevnou jurisdikciou Spišskokapitulskej prepozitury sa nachádzali od nepamäti farnosti východného obradu, ktoré sa trvalo a definitívne začlenili pod správu Mukačevského biskupstva až za čias biskupa Bačinského, koncom 18. storočia. V tejto súvislosti môžeme spomenúť aj svedectvo tzv. Spišských modlitieb z roku 1479. Ide tu o text modlitieb, či skôr prosieb veriacich, ktoré sú zaradené do schémy latinskej liturgie, ale po liturgickej stránke sú inšpirované jekténiami byzantskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Ich jazyk prezrádza vrstvy, ktoré sú charakteristické pre čas Veľkej Moravy, ale samotné modlitby zachycujú tzv. ústnu formulu, teda znenie, ktoré síce vychádzalo z autentického textu, ale dlhým, v našom prípade stáročným používaním, bolo pre daný kultúrny kontext upravené.

Pekným príkladom spoločenského vyznávania viery príslušníkov východného i západného obradu sú púte na levočskú Mariánsku horu. Prvé záznamy o kaplnke na dnešnej Mariánskej hore sa viažu na rok 1247, keď tu Levočania postavili kaplnku ku cti Svätého Ducha. Dá sa logicky predpokladať, že už predtým tu stála nejaká kultová stavba, alebo sa miesto z iného dôvodu tešilo náboženskej úcte obyvateľstva, pretože ináč je táto stavebná aktivita iba ťažko racionálne vysvetliteľná. Iniciátorom stavby bol levočský farár, jeho meno však nepoznáme. Poznáme až farára Henricha, ktorý dal v roku 1311 tento chrám opraviť. V tomto chráme už bola socha Panny Márie, ktorá sa tešila mimoriadnej úcte veriacich zo širokého okolia. Kanonická vizitácia z roku 1322, pripomínajúc novú opravu chrámu zásluhou farára Šalamúna, už oficiálne registruje mariánsky kult na hore. Ďalší levočský farár, Servácius, chrám v roku 1470 prestaval a postavil pri ňom aj malý strážny domček, zvaný pustovňa, do ktorého boli uvedení kartuziánski mnísi. Nevieme presne povedať, dokedy boli na hore kartuziáni, ale tradícia stabilného „pustovníka“, starajúceho sa o svätyňu, je zaznamenaná aj pri vizitácii z roku 1752, pričom sa uvádza, že pustovník je závislý od levočského farára a živí sa tým, čo mu poskytne štedrosť kresťanov. Dejiny chrámu na Mariánskej hore okrem iných zaznamenal Gašpar Hain v dvojdielnom spise Diarium montis B. V. ab a. 1764 a Pavol Still v Ceremoniale v roku 1843. Je tu opísaný sled jednotlivých rekonštrukcií, opráv a prestavieb pútnického chrámu, ako aj zaujímavosti týkajúce sa mariánskej úcty a púti. Po obdobiach útlmu počas reformácie v 17. storočí sa o oživenie levočských pútí zaslúžili jezuiti, ktorí sa v meste usadili v roku 1671. Od roku 1696 sa do Levoče znovu vracia z radov diecézneho duchovenstva farár, ktorému podlieha správa Mariánskej hory.

Od roku 1764 sa začína písať vyššie spomenuté Diarium – Denník Mariánskej hory, v ktorom sa uvádzajú záznamy o počte pútnikov a o priebehu bohoslužieb. V tomto denníku nachádzame aj niektoré veľmi zaujímavé zmienky o prítomnosti gréckokatolíkov na pútiach. Napríklad v roku 1764 spomínajú organizované gréckokatolícke púte – procesie z Nižných Repáš, Olšavice a Torysiek. Procesie z jednotlivých farností spravidla sprevádzali farári. Každý rok rástol počet prítomných kňazov i veriacich. Aj frekvencia slúženia na hore sa menila v jednotlivých obdobiach. V rokoch 1752 – 1765 sa slúžilo na Mariánskej hore niekedy aj dvakrát do týždňa a v letných mesiacoch aj častejšie. V rokoch 1771 – 1775 sa zásluhou kňaza Pavla Hlatkého na hore celebrovalo každý deň. Podľa záznamov z denníka gréckokatolíci slávili liturgiu „in subterraneo antro“, čo by doslovne znamenalo akúsi podzemnú jaskyňu. Išlo však o malú miestnosť pod kostolom za tromi krížmi zo strany mesta.

V roku 1840 sa stal levočským farárom Jozef Dulovič, ktorý bol vo svojom úrade až do roku 1859. Jemu patrí najväčšia zásluha na vybudovaní kaplnky pre gréckokatolícke bohoslužby, čím sa len podporila návštevnosť tohto pútnického miesta aj zo strany gréckokatolíkov. V už spomínanom denníku opisuje farár Dulovič svoje pohnútky takto: „Táto kaplnka bola vystavaná na väčšiu slávu Božiu a rozšírenie úcty Nepoškvrneného počatia, aby bolo jasné, že my všetci, či sme katolíci latinského alebo gréckeho obradu, sme synovia jedného Otca, bratia v Kristu a dedičia kráľovstva nebeského“. Stavba kaplnky sa začala už v roku 1842, ale kvôli rozličným ťažkostiam napredovala iba veľmi pomaly. Dulovič uvádza viaceré ťažkosti, ako bola napríklad zmena v platení cirkevného desiatku a celková biedna hospodárska situácia, sťažená aj cholerou, ktorá v Levoči vyčíňala v roku 1855. Nakoniec sa však podarilo všetky prekážky prekonať a stavba bola dokončená. Výška celkového nákladu sa nedá presne určiť, ale za jednotlivé položky, ako je materiál, murárske práce, stavba a maľovanie oltára, bolo vynaložených 581 zlatých. Tieto poskytol levočský farár, ktorý sa stal vlastne „patrónom“ kaplnky, podľa dobového patrónskeho práva. To ho zaväzovalo k udržiavaniu kaplnky, pričom mu však patril aj eventuálny výnos z ofier. Na druhej strane bol levočský farár povinný poskytnúť ubytovanie a stravu gréckokatolíckym kňazom, ktorí sprevádzali púte. Dulovič ako kuriozitu uvádza, že gréckokatolícki veriaci, predovšetkým tí, ktorí pristúpili k sv. prijímaniu, prinášali okrem peňazí podľa starobylého zvyku ako oferu aj sviečky a doma tkané plátno. Neskorší levočský farár Kompanik, ktorý má hlavnú zásluhu na stavbe súčasnej baziliky na Mariánskej hore, sa na konci 19. storočia dobrovoľne zriekol prislúchajúcej mu ofery od gréckokatolíckych veriacich.

Gréckokatolícka kaplnka bola slávnostne posvätená 2. júla 1858. Obrad posviacky vykonal z poverenia vtedajšieho prešovského biskupa Jozefa Gaganca, arcidekan a farár z Torysiek Jozef Hodobay. Skutočnosť, že gréckokatolíci dostali svoju vlastnú kaplnku vlastne do daru, podnietila veriacich i duchovenstvo k ešte horlivejšej účasti na levočských pútiach. Pre zaujímavosť a ako dôkaz tejto skutočnosti tu môžeme uverejniť záznam z roku 1861, keď vtedajší farár Pavol Still zaznamenal, že na púti sa zúčastnilo 16 rímskokatolíckych a 18 gréckokatolíckych kňazov. Pri celkovom počte asi 25-tisíc veriacich bolo rozdaných 14 792 prijímaní v latinskom a 4500 podľa východného obradu.

Mariánska hora v Levoči bola od stáročí prirodzeným miestom stretania veriacich oboch obradov – latinského i východného. Panna Mária, Matka Cirkvi, sa aj tu prejavuje ako dobrá matka, ktorá sceľuje svoju rodinu, ktorá s rovnakou materinskou láskou privíňa na svoju hruď všetky deti bez rozdielu. Spomedzi nedávnych udalostí spájajúcich gréckokatolíkov s levočskou Mariánskou horou treba spomenúť  návštevu Svätého Otca Jána Pavla II. 3. júla 1995. Deň predtým totiž pápež pri návšteve Prešova nepredvídane zmenil pripravený program, aby sa mohol ísť pomodliť ku hrobu prešovského biskupa P. P. Gojdiča, odsúdeného komunistickým režimom za svoju vernosť Katolíckej cirkvi. Jeho pozostatky, prenesené z väzenského leopoldovského cintorína, z anonymného trestaneckého hrobu 681 dnes očakávajú slávne vzkriesenie z mŕtvych v prešovskej katedrále. Na Mariánskej hore sa potom Ján Pavol II. prihovoril zhromaždeným pútnikom slovami: „Starší z vás sa zaiste pamätajú na úctyhodnú postavu biskupa Vojtaššáka a bratia gréckokatolíci na postavu biskupa Pavla Gojdiča. Obidvaja boli uväznení v žalári na základe pseudoprocesov. Dnes si zasluhujú, aby sa konal cirkevný proces ich blahorečenia, pretože vydali svedectvo o vernej službe Cirkvi na Slovensku.“ Táto priama výzva Svätého Otca k procesu blahorečenia gréckokatolíckeho biskupa odznela spolu s výzvou na začatie blahorečenia spišského biskupa a táto mimoriadna udalosť našla najprirodzenejšie vyjadrenie na mieste, kde sa príslušníci oboch obradov už po stáročia svorne stretávajú, aby sa tu posilnili vo viere. Aj táto skutočnosť v sebe skrýva hlboký význam.

Na záver týchto našich krátkych úvah a prejavoch harmonického a vzájomne žičlivého spolužitia oboch obradov na Mariánskej hore v Levoči je vhodné doslovne odcitovať záverečnú poznámku z knihy Rudolfa Juríka, Mariánska hora v Levoči, ktorú vydal Rímskokatolícky farský úrad v Levoči v roku 1948. Pri hľadaní perspektív na posilnenie duchovného významu Mariánskej hory píše takto:

 „Mariánska hora od postavenia prvého kostola patrila pod priamu správu Rím. kat. farského úradu v Levoči. Dnes však plánuje sa zveriť Horu nejakej reholi. Členovia tejto reholi by mali byť príslušníkmi latinského i východného obradu. Tým by Mariánska hora rozhodne získala na význame. Stala by sa tak prirodzeným strediskom unionizmu a vykonala by veľkú misiu v upevnení zväzku príslušníkov latinského i východného obradu.“

Tento plán z roku 1948 nebolo možné uskutočniť kvôli neslávne známym udalostiam z roku 1950, keď komunistický režim najprv zlikvidoval rehole a krátko nato aj Gréckokatolícku cirkev. Po znovuobjavení náboženskej slobody u nás sa v posledných rokoch vykonali dôležité stavebné i organizačné úpravy na Mariánskej hore, ktoré si kladú za cieľ zlepšenie duchovnej služby pre pútnikov. Pri slávnostných výročných pútiach sa na hore konajú aj sv. liturgie vo východnom obrade a gréckokatolícki veriaci v hojnom počte navštevujú Mariánsku horu v Levoči. Napriek pozitívnym skutočnostiam, ba práve berúc ich lepšie na zreteľ, môžeme povedať, že plán spred päťdesiatych rokov nestratil nič zo svojej aktuálnosti ani dnes. Stála prítomnosť veriacich oboch obradov by v tomto historicky dôležitom centre duchovného života Slovenska bola výrečným príkladom jednoty Cirkvi, tej jednoty, ktorá sa prejavuje v rôznosti darov a foriem. Dá sa logicky predpokladať, že o spomínanom pláne uvažovali otcovia biskupi Vojtaššák i Gojdič. Znovuoživenie tejto snahy a hľadanie možnosti na jej uskutočnenie by bolo presvedčivým dôkazom toho, že chceme kráčať v šľapajach ich apoštolskej horlivosti a kresťanských čností a tým aj plniť priamu výzvu Svätého Otca, s ktorou sa na nás obrátil práve na Mariánskej hore. O levočskej hore vtedy pápež povedal: „Toto je miesto, kde možno „čerpať vodu z prameňov spásy“ (Iz 12, 3). Toto je miesto, kde sa môžete duchovne znovuzrodiť. Sem prichádzate obnovovať svoju lásku k Bohu a k ľuďom. A okrem toho sa na tomto mieste osobitným spôsobom pripravujete vstúpiť do tretieho tisícročia kresťanstva. (...) Nech vás preblahoslavená Panna vedie k tomuto historickému cieľu. Nech oživuje vo vašich srdciach vieru, aby každý syn a každá dcéra tejto krajiny spoznali v Kristovi svojho Vykupiteľa a našli v ňom spásu“.

Pápež teda v Levoči zaželal všetkým dcéram a synom tejto krajiny, bez rozdielu obradu, aby na modlitbami generácií posvätenej Mariánskej hore našli, či oživili svoju vieru a aby sa na tomto požehnanom mieste každý z nich mohol cítiť ako doma. Veríme, že k tomuto želaniu sa raz pridružia aj konkrétne kroky zainteresovaných a zodpovedných osôb, ktoré sa budú usilovať o vytvorenie najlepších podmienok na splnenie tejto túžby a výzvy, vychádzajúc zo stáročnej tradície dobrého spolunažívania oboch obradov na Mariánskej hore.

Zdroj: Slovo 11/1998
Autor: Prof. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ - všetky články od tohto autora (14)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε