www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=501
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 13. november 2019     Meniny oslavuje: Stanislav

Zoεpédia - náhodný výber: Poddiakon (hypodiako..., Spev, Lítia.     pohľadnice

20.11.2007 | Spiritualita | Mgr. Juraj Gradoš | Čítanosť(5313)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Osobná nesmrteľnosť

Osobná nesmrteľnosť

Tak ako vieme, že sme sa kedysi narodili pre tento život, vieme aj to, že raz tento svet opustíme. Na dedinách to všetkým pripomína hlas umieračika, zvonu, ktorý ohlasuje smrť človeka, či skôr jeho prechod ďalšou bránou života.

 

Otázka smrti a toho, čo je po nej, trápi človeka od počiatku ľudských dejín. Pýta sa a hľadá odpoveď na najdôležitejšiu otázku existencie: „Čo bude so mnou po smrti?“ Dobre vie, že iba keď nájde odpoveď na túto otázku, dokáže zmysluplne žiť. V snahe zaplniť toto biele miesto ľudského poznania si človek vymyslel množstvo rôznych teórií, neraz bájnych. Všetky tieto predstavy mali však niečo spoločné – človek očakával a túžil po niečom väčšom, než je tento svet ohraničený časom a priestorom. Túžil po nesmrteľnosti a dokonalosti.

Inštinktívne cítil, že s otázkou smrti a života po nej úzko súvisí otázka dokonalého všemocného bytia – Boha, pretože jedine on je večný a kto ho nájde, nájde všetko, teda aj svoju nesmrteľnosť. Tá je teda skrytá v Bohu, ktorý oslovuje v nás to najvnútornejšie, teda našu osobnosť.

Najväčšou záhadou pre človeka je práve on sám. Čo pretvára a čo v ňom tvorí jeho „ja“? Na to ešte nikto nedal vyčerpávajúcu filozofickú alebo psychologickú odpoveď. Jedine Cirkev ponúka pre veriacich vysvetlenie: „Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: ,Pán Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou’ (Gn 2, 7). Teda Boh chcel celého človeka” (KKC 362).

Boh však nedáva len život, ale realizuje komplexný osobný vzťah medzi sebou a človekom. „Ľudská osoba obdarená duchovnou a nesmrteľnou dušou je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého. Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť.“ A práve existencia človeka, s jeho výnimočnosťou uprostred stvoreného sveta, je jedným z hlavných dôkazov existencie Boha. Lebo, ako hovorí Svätý Otec Benedikt XVI., „ľudská existencia jednak vo svojej úzkosti a jednak vo svojom blahobyte ukazuje na Boha. Tam, kde človek má skúsenosť plnosti krásy, bohatstva a veľkosti bytia, tam vždy prichádza na to, že sa za toto bytie musí poďakovať, a práve v tej štedrosti a nádhere pochopí, že nevytvoril to sám, ale všetko dostal ako dar. Toto bytie ma predišlo a prijalo ma skôr, než by som niečo urobil“ (RATZINGER, J.: A keresztény hit). Doba pred príchodom Boha na svet v Ježišovi Kristovi mala iba tušenie o tom, že človek je nesmrteľný. Ježiš Kristus, Syn živého Boha, nám ukázal svojím životom na Zemi, ale najmä svojím zmŕtvychvstaním, nový rozmer života človeka, ktorý je skrytý jedine v Bohu. Boh človeka dokonale oslovil v Ježišovi Kristovi. Na toto osobné oslovenie čaká aj osobnú odpoveď človeka, skrze ktorú sa človek môže premeniť na bytosť podobnú jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Tak sa môžeme zapojiť do večného dialógu, ktorý prebieha medzi Otcom a Synom skrze Svätého Ducha. Zapája nás do neho vtelený a oslávený Syn, človek a Boh v jednej osobe.

Každý krok, ktorý v živote urobíme, nás posúva od jedného kraja tejto pozemskej existencie k druhému. Tento fakt nás denne sprevádza, uvedomujeme si ho, no napriek tomu sa snažíme odvrátiť našu pozornosť od neho. A predsa je to pravdou. Kto by chcel túto pravdu poprieť vo vlastných očiach, klame sám seba a nežije plnohodnotný život. Veriaci človek s nádejou hľadí aj na smrť a na vlastný hrob. Pretože vie, že „vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk (Flp 1, 21). Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť (2 Tim 2,11). Nový kresťanský pohľad na smrť je v tom, že krstom kresťan sviatostne zomiera s Kristom, aby mohol s ním žiť novým životom. Ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto umieranie s Kristom, a tak sa zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine: ,Pre mňa je lepšie zomrieť v Kristu Ježišovi, ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel, chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie... Nechajte ma prijať čisté svetlo, keď tam prídem, budem človekom’ (sv. Ignác Antiochijský)“ (KKC 1010).

Veriaci človek teda niečo očakáva a naplnením tejto nádeje je samotný Kristus, ktorý nám svojím vzkriesením ukázal budúci večný vek. Práve on dosahuje osobnú jednotu, jednotu duše a tela. V  jednote bude aj vzkriesený po „prekonaní“ smrti.

Človek hľadá odpoveď na svoje otázky: ako sa má pozerať na svoju smrť, ako si treba predstaviť vzkriesenie v jednote duše a tela? Ako treba rozumieť pojmu duša a čo vlastne tým označujeme? Ako sa uskutoční vzkriesenie tela a čo je jeho osudom? Ako dostávame do daru nesmrteľnosť od Boha, ktorý nás stvoril na „svoj obraz a podobu”, ako jedinečnú bytosť, ako osobu?

V osobe človeka nachádzame odpoveď na veľa otázok súvisiacich s nesmrteľnosťou. Preto sa musíme pridržiavať pojmu osobná nesmrteľnosť, ktorý najlepšie vyzdvihuje aj biblickú antropológiu jednoty duše a tela. Základom všetkého je však najdôležitejší fakt, že Syn zobral na seba ľudskú prirodzenosť a stal sa telom, aby nás skrze potupnú smrť na kríži vykúpil z otroctva hriechu a smrti a daroval nám večný život. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život” (Jn 3, 16).

Cirkev nám hovorí, že v smrti sa nesmrteľná duša oddelí od smrteľného tela. Duša sa po smrti dostane na súd a po súde do večného života alebo do večného zatratenia. Na konci sveta sa vzkriesi aj telo a splynie s dušou, a potom nasleduje univerzálny súd nad všetkými ľuďmi. Po tomto súde je len večná spása alebo večné zatratenie.

Dnes sa v Cirkvi znova vedie na túto tému diskusia. Niektorí hovoria o vzkriesení v smrti, čo znamená, že v smrti zomiera celý človek, nielen jeho telo, a Boh v momente smrti vzkriesi celého človeka. Terajší pápež Benedikt XVI. spolu s ďalšími tvrdí, že človek nie je sám v sebe a od seba nesmrteľný, ale iba ako partner dialógu s Bohom. Tento vzťah s Bohom patrí k definícii človeka. „Keď to zaprieme, potom namiesto človeka ostane len dokonalejšie vyvinuté zviera”(RATZINGER, J.: A keresztény hit).

Boh však stvoril človeka dokonalého, a táto dokonalosť sa zračí tak v duši, ako aj v tele. A preto ho chce aj takého vzkriesiť. Vzkriesenie človeka s telom si máme predstaviť tak, že sa vzkriesi spolu so svetom, v ktorom žil. Jednotu duše a tela v smrti vyzdvihujú mnohí v súvislosti s dialógom medzi Otcom a Synom. Do tohto dialógu sa človek môže zapojiť a v svojej ľudskosti sa môže stať tým, čím bol Kristus v svojej smrti. Tým, čím bol v svojej božskosti – srdcom sveta.

 

Vrchol dialógu

Vyvrcholenie dialógu Boha a človeka sa odohráva v Ježišovi Kristovi, a to najmä v paschálnej udalosti. Boh umožňuje Ježišovi zjednotiť sa s ľudstvom v opustenosti, ktorá je zapríčinená hriechom. V tajomstve Veľkého piatku a Veľkej soboty Boh zjavuje podstatu večnej lásky Najsvätejšej Trojice. Vzkriesenie už takto nemôže byť predmetom pochybovania alebo otázok. „Boh na kríži uskutočnil najväčšiu lásku, lásku silnejšiu od hriechu a smrti” (BALTHASAR, H. U. von, The Glory of the Lord: Theological Aesthetichs 7).  Ježišovo vzkriesenie sa musí pokladať za začiatok univerzálneho vzkriesenia. Podľa zjavenia Boha, vzkriesený život nie je ničím iným, ako večným životom lásky Trojice.

Večný život nie je neutrálny pojem, ale je konkrétny ako osoba, ktorej v každom stave života môžeme povedať v jazyku lásky – verím ti. Kto teda hľadá večný život v tom, že sebecky očakáva len pokračovanie prítomného života, ten ho stratí. Kto sa odovzdá Bohu a ľuďom, ten získa večný život. Večný život možno nadobudnúť len v Bohu, ktorý je všetko vo všetkom. Keď sa Božia láska ukázala na Kristovej tvári, vtedy nám Boh ukázal, ako sa môže v každej ľudskej situácii hľadať a objavovať Boh. Bez tohto stáleho pozdvihnutia sa k Bohu a k blížnym, ktoré sa musíme naučiť od Ježiša Krista, sa nemôžeme dostať do večného života.

Večný život pochádza z Božej lásky, a môžeme ho udržať vo vernosti Božím vnuknutiam, ktoré otvárajú našu osobnú existenciu vo vzťahu k iným. Tak prejdeme k plnosti, kde samotný Kristus je cesta, pravda a život. Tu sa nám otvára sila kresťanskej viery: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.” (Jn 17, 3)

 

Atilla Vakles

Zdroj: Slovo 2007, č. 23.
Autor: Mgr. Juraj Gradoš - všetky články od tohto autora (75)
 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε