www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=541
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 9. december 2019     Meniny oslavuje: Izabela

Zoεpédia - náhodný výber: Genesis, Hymnus, Epitrachil.     pohľadnice

08.02.2008 | Teológia | doc., ThDr. Marek Petro, PhD. | Čítanosť(7364)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Keď vyhasne láska

Keď vyhasne láska

Keď Boh ustanovil manželstvo, vyhlásil: „... a budú dvaja v jednom tele“ (Ef 5, 31). Jednota v manželstve neznamená mať tajomstvo jeden pred druhým. Skutočná jednota v manželstve spočíva na hlbokej a vzájomnej úprimnosti a dôvere, založených mnohokrát na sebaobetovaní sa pre toho druhého. Sami sa môžeme realizovať iba vtedy, keď sa dokážeme darovať pre druhého. Človek môže sám seba objaviť iba v ozajstnom darovaní samého seba.

 

Manželstvo a rodina je, žiaľ, v súčasnosti oslabovaná hodnotovo, morálne, ale aj postavením v spoločnosti. Narúšajú ju aj nevhodné sociálne a ekonomické podmienky. Jedným z neblahých javov dnešnej doby je narastajúca kríza v manželstvách. Problém krízy dnešného manželstva treba hľadať v samotnom človeku, jeho hodnotovej orientácii, postojoch a vzťahoch k Bohu, k sebe, k blížnemu. Keďže i manželstvo je „živou osobou“, je prirodzené, že prekonáva rozličné krízy, pretože krízy charakterizujú každý organický vývin. Je zrejmé, že krízy predstavujú pre manželstvo životnú skúšku. No manželom často chýba presvedčenie, že pre osobný vývoj môže byť prínosom zdravé prekonávanie kríz v manželstve. Tieto krízy sa kvôli takémuto postoju prejavujú jednak narastajúcim počtom rozvodov, ale aj snahou umožniť rozvod ľuďom cirkevne sobášeným.

Katolícka cirkev však potvrdzuje sviatostný charakter a nerozlučiteľnosť manželstva. „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, (...) povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ (KKC 1601)

Treba otvorene povedať, že aj katolícki veriaci často koketujú s myšlienkou, že vernosť voči celoživotnému spoločenstvu, ktoré človek na seba zobral dobrovoľne, je niečo, čo presahuje ľudskú prirodzenosť, a teda človek toho nie je schopný. Tento názor je veľmi rozšírený a zasieva v ľudských mysliach odpor voči akémukoľvek trvalému záväzku – kňazskému, rehoľnému či manželskému.

Je preto úlohou Cirkvi napomáhať manželom v ich snahe o šťastné a vydarené manželstvo, ale aj manželom, ktorí sa pre rôzne okolnosti stali obeťami rozvodu. Veď mnohé manželstvá sa nerozpadajú preto, že manželia iba tak svojvoľne stratili chuť spolu ďalej žiť, ale pre to, že už viac naozaj nevládzu. Pre morálnu teológiu preto ťažkosti v partnerstve a v manželstve predstavujú centrálny problém. Veľmi vhodnou pomôckou pre pastoračnú pomoc rozvedených je apoštolská exhortácia Jána Pavla II. Familiaris consortio, ktorá je adresovaná nielen biskupom a kňazom, ale aj veriacim celej Katolíckej cirkvi.

 

Rozlúčení a rozvedení

Rozmanité dôvody, napríklad vzájomné hádky či neschopnosť otvoriť sa medziosobným vzťahom a pod. môžu, žiaľ, často priviesť platné manželstvá až do neliečiteľného rozkolu. Je zjavné, že rozluku treba pokladať za krajný prostriedok, keď sa každý iný pokus ukázal ako neúspešný.

Údelom oddeleného manželského partnera je často samota a iné ťažkosti, najmä ak je nevinný. Vtedy viac ako inokedy má cirkevné spoločenstvo podporovať takéhoto manžela, prejaviť mu úctu a solidaritu, pochopenie a konkrétnu pomoc, aby mohol aj v ťažkej situácii, v akej sa nachádza, zachovať vernosť. Takémuto manželskému partnerovi treba pomáhať, aby pestoval záväznú čnosť odpúšťania, ktorá je vlastná kresťanskej láske, a mal ochotu znova pokračovať v predošlom manželskom živote.

Podobný je prípad rozvedeného manželského partnera, ktorý uznáva nerozlučiteľnosť platného manželského zväzku a nechce sa zapliesť do nového spojenia, ale usiluje sa plniť iba svoje rodinné úlohy a povinnosti kresťanského života. Takýto príklad vernosti a kresťanskej vytrvalosti nadobúda osobitnú hodnotu svedectva pred svetom a Cirkvou, a preto potrebuje zo strany Cirkvi trvalejšie prejavy lásky a pomoci, pričom niet nijakých prekážok, aby takýto človek pristupoval k sviatostiam (porov. FC 83).

 

Rozvedení a znova zosobášení

Každodenná skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, často má úmysel začať nové spolužitie bez cirkevného sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré čoraz viac infikuje aj veriacich, treba tento problém starostlivo a neodkladne riešiť. Cirkev, ktorá je ustanovená na to, aby viedla k spáse všetkých ľudí, a zvlášť pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani tých, ktorí sa – hoci už predtým boli spojení sviatostným zväzkom – pokúsili znova zosobášiť. Cirkev sa má usilovať aj takýmto ľuďom neúnavne ponúkať prostriedky spásy.

Duchovní pastieri sú z lásky k pravde povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili platné manželstvo. Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len s ohľadom na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.

Duchovní pastieri i celé spoločenstvo veriacich majú konať tak, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni ako pokrstení môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na bohoslužbách, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.

 

Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, sa môže udeliť len tým, ktorí ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné. Rovnako úcta k sviatosti manželstva, ako aj ohľad na manželov a ich rodiny i na spoločenstvo veriacich zakazuje všetkým duchovným pastierom konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky. Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného a platného sobáša a uvádzali by do omylu o nerozlučiteľnosti prvého sviatostne uzavretého manželstva.

Týmto počínaním Cirkev vyznáva svoju vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky správa aj k svojim deťom, najmä k tým, čo boli bez vlastnej viny opustení svojím vlastným zákonitým manželom. Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske (porov. FC 84).

 

Záver

Žijeme v dobe, keď sa kresťanské zásady ako norma pre budovanie vzťahov medzi mužom a ženou stále viac strácajú zo zreteľa. Princípy ľudského konania, ktoré sú zakorenené vo viere, sa čím ďalej tým menej rešpektujú. Kiežby aj naša snaha o správny prístup k tým manželstvám, ktoré prežívajú hlbokú krízu, pomohla svojou troškou zastaviť tento narastajúci trend rozvodovosti a upozornila ľudí na milosrdenstvo a pomoc nášho Spasiteľa Ježiša Krista.

V súlade s tým, čo sme doteraz povedali, treba naplno uskutočniť žela­nie – so starostlivou láskou robme všetko, čo môže posilniť v láske ku Kristovi a k Cirkvi veriacich, ktorí sa nachádzajú v nenormálnej manželskej situácii. Len tak budú môcť naplno prijať posolstvo kresťanského manželstva a znášať vo viere utrpenie svojho stavu. V pastoračnej činnosti im slúžme s oddanosťou, aby sme poskytovali pomoc založenú na pravde a zároveň na láske.

Zdroj: Slovo 2008, č. 3.
Autor: doc., ThDr. Marek Petro, PhD. - všetky články od tohto autora (4)

všetky súvisiace odkazy (1) »

Ján Zlatoústy o manželstve
09.10.2007 | Teológia | Slovo 2007, č. 17 - 18. | Čítanosť(9425)
Ján Zlatoústy o manželstve
Spoločenstvo v láske
01.05.2003 | Duchovné články | Slovo 05/2003 | Čítanosť(5631)
Spoločenstvo v láske
Nebojte sa detí
01.04.2003 | Spiritualita | Slovo 04/2003 | Čítanosť(5426)
Nebojte sa detí

všetky súvisiace články (14) »

všetky súvisiace heslá (1) »

 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε