www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=56
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 14. december 2018     Meniny oslavuje: Branislava, Bronislava

Zoεpédia - náhodný výber: Breviár, Mitra, Boh - poznanie Boha.     pohľadnice

10.10.1994 | Ikonografia | Prof. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ | Čítanosť(4576)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Liturgický zmysel ikonostasu

Liturgický zmysel ikonostasu

V súčasnosti sa na východnom Slovensku buduje, alebo už aj vybudovalo viacero nových gréckokatolíckych chrámov, na ktoré sú veriaci – ich tvorcovia – oprávnene hrdí. Pri hľadaní nových architektonických riešení sa však nie vždy dostatočne rešpektuje duch východnej liturgie a tradície. Prejavuje sa to najmä tým, že vo viacerých z nich sa zanedbalo riešenie otázky ikonostasu, ktorý je typickým, rozlišujúcim prvkom východného chrámu.

Spomínam si, že keď som pred časom sprevádzal rektora Pápežského Východného inštitútu z Ríma, o. Clarenca Gallaghera, SJ, po Slovensku, neraz sa ma pýtal: „Ako mám u vás poznať, že som skutočne vo východnom chráme, v gréckokatolíckej cerkvi? Prečo tu nie je ikonostas? Aký cieľ sledujú tvorcovia týmto vážnym zanedbaním? Je za tým len nevedomosť alebo nejaký bočný úmysel?“ Nemusím ani spomínať, že som bol vo veľkých rozpakoch pri hľadaní odpovede na tieto otázky, a, žiaľ, obávam sa, že by rovnako rozpačito pokrčili plecami aj zodpovední činitelia.

Aká je vlastne úloha ikonostasu a prečo je jeho vynechanie ukazovateľom straty kontaktu s našou duchovno-liturgickou tradíciou? Pozrime sa teraz trochu bližšie na zmysel a účel ikonostasu, vychádzajúc z niektorých myšlienok ruského teológa Pavla Evdokimova, vyjadrených v jeho knihe Človek – Božia ikona.

Návštevník chrámu môže sústrediť svoju pozornosť na rozličné detaily a na ich súvislosti, ale všetko toto ostane preňho zatvorenou knihou, kým sa nestane schopným rozumieť reči symbolov. A architektonického hľadiska je chrám zvyčajne obdĺžnikovou stavbou obrátenou na východ. Apoštolská Didaskalia, vychádzajúca zo slov 68. žalmu „hrajteže Bohu, čo sa nesie na odvekých nebesiach k východu“ a zo slov Skutkov apoštolov o tom, že Kristus „príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“, vysvetľuje pôvod toho, že sa modlíme obrátení k východu v tom, že každý veriaci očakáva príchod Pánov. Aj pôvod slova „loď“, ktorý používame na označenie zhromažďovacieho priestoru, má symbolizovať to, že chrám ako akási loď je pre nás prostriedkom, plavidlom na našej eschatologickej ceste k večnému Východu. Svätyňa, „sväté svätých“, ktorá je symbolom Božieho príbytku, vyžaruje nepreniknuteľnú a tajomnú Božiu prítomnosť. Nie je teda javiskom, či jednoducho vyvýšeným pódiom, na ktorom sa pred zrakmi profánnych divákov prevádza akási ľudská činnosť, či kumšt. Svätyňa je miesto uskutočnenia Božieho tajomstva „tajny“, sviatosti, teda aj prístup k nej vyžaduje očistné zasvätenie, pokrok v schopnosti duchovného nazerania prekonávajúceho vonkajšie obrazy a pojmy. Z tohto dôvodu oddeľuje svätyňu od lode stena plná žiarivých ikon – ikonostas.

V centre ikonostasu je obraz Krista – Vševládcu, Sudcu a Učiteľa, po bokoch ktorého stoja sv. Ján Krstiteľ a Panna Mária, teda najväčší zo zrodených zo ženy, Hlas volajúci na púšti a Matka Vteleného Slova, Matka Cirkvi. Od tejto centrálnej kompozície sa rozvíjajú ďalšie postavy anjelov, prorokov, apoštolov a svätcov. Je tu zastúpená celá cirkev oslávená, pohrúžená do modlitby a nazerajúca na Božiu velebnosť, orodujúca za ľudstvo a ukazujúca mu cestu k neuhasiteľnému Svetlu a nespáliteľnému Plameňu, k Božej Láske. Ján ako „Ženíchov priateľ“ z evanjelia, pozýva všetkých na „svadobnú hostinu Baránkovu“. Ruky Božej Matky vystreté v prímluvnom a ochrannom geste objímajú celý svet. Cirkev sa tu modlí za Cirkev. To, čo sa nezasvätenému, telesnému človeku zdalo byť akýmsi zavadzajúcim, zacláňajúcim a prekážajúcim múrom so „svätými obrázkami“, sa pri hlbšom, duchovnejšom pohľade javí ako spojivo s nebom, priezor do večnosti.

Do svätyne cez tzv. sväté, či kráľovské dvere vstupujú iba duchovní – diakon, kňaz, či biskup, teda tí, ktorí sa už „zasnúbili s oltárom“. To sa udialo vtedy, keď pri diakonskom svätení starší kňaz, vezmúc budúceho diakona za ruku, vovádza ho cez sväté dvere k oltáru, aby úctivo pobozkal jeho štyri rohy. Vo chvíli kňazského svätenia si kandidát kľaká k oltáru a opiera sa oň čelom cez skrížené ruky tak, ako bol Ján opretý o Ježišovu hruď pri Poslednej večeri.

Samotná liturgia je tajomstvom a drámou, ktorá spája zhromaždenie veriacich s posvätným priestorom okolo oltára, Božieho srdca, prekypujúceho láskou, Božieho stola naplneného darmi štedrosti. Liturgia, rovnako ako každý vzťah medzi Bohom a človekom, nie je monológom, nepripúšťa úlohu diváka. Slovo „liturgia“ doslova znamená „spoločná činnosť“. Označenie Božská liturgia, typické pre naše bohoslužobné texty, teda chce zdôrazniť, že tu ide o spoločnú činnosť Boha a ľudí, o živé, komunikujúce spoločenstvo. Medzi svätyňou a loďou plní svoju úlohu, symbolickú úlohu Božieho posla, anjela, ohlasovateľa blahozvesti, diakon. Diakon ohlasuje ľudu priebeh posvätného deja, slovami „Vnímajme!“ vyzýva k bdelosti, predstavuje všetkým Božiu múdrosť slovami „Premúdrosť“. V Izaiášovom videní anjeli neustále volajú na slávu Pánovi slovami „Svätý, Svätý, Svätý“. Diakon, opásaný orárom, na ktorom má byť vyšitý práve tento nápis oslavy Trojsvätého a Trojjediného, tým, že ho dvíha pri každej jekténii, vyzýva k modlitbe celé spoločenstvo.

Každý liturgický dej symbolizuje a sprítomňuje niektorý úsek dejín spásy. Na začiatku veľkej večierne sa otvárajú sväté dvere, otvára sa brána raja. Kňaz kadí celý chrám, pričom kadidlo je symbolom Božieho Ducha, vznášajúceho sa nad vodami vo chvíli stvorenia. Chrám je ponorený v tieni a diakon, kráčajúci pred kňazom, nesie sviecu, ktorej svetlo pripomína slová Stvoriteľa – „Buď svetlo!“. Podobne aj 103. žalm – žalm stvorenia – nám pripomína dobu, keď ľudstvo ešte nebolo zaťažené hriechom, dvere sú otvorené a cesta k Bohu je bez prekážok. Ďalšie žalmy už symbolizujú „volanie z hlbočín“, preto sú pri nich zatvorené sväté dvere. Tieto sa znovu otvoria až pri príchode vteleného Božieho Slova, kedy je v slávnostnom sprievode nesené zo svätyne do lode Evanjelium. Až keď bola všetkým zjavená božia „Premúdrosť“, znova sa otvárajú sväté dvere.

„Zdvihnite brány svoje hlavice a vyvýšte sa brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy“ (Ž 24, 7).

Podobne aj pri eucharistickej liturgii diakon na začiatku, stojac pred otvorenými dverami, nás vovádza do Kráľovstva Najsvätejšej Trojice, keď na jeho výzvu kňaz, zdvíhajúc v znamení kríža evanjelium, proklamuje „Blahosloveno Carstvo Otca, i Syna i Svjataho Ducha“. Akčným ťažiskom liturgického deja je tzv. malý a veľký vchod. Pri malom vchode je procesionálne  nesené evanjelium, pred ktorým sa nesie zažatá svieca. Ide tu opäť o rituálne zobrazenie Krista, ohlasujúceho Slovo blahozvesti. Pred Kristom kráča Ján Krstiteľ, „lampa, ktorá horí a svieti“, ako ho nazýva sv. Ján Evanjelista (Jn 5, 35). „Veľký vchod“ predstavuje Pánov vstup do Jeruzalema. Veriaci tu zastupujú plesajúci zástup, oslavujúci Krista, kráľa, kňaza aj obeť, ktorý, prechádzajúc pomedzi svojich verných, blíži sa k miestu a chvíli svojej vykupiteľskej obety. Na konci liturgie pristupujú veriaci k otvoreným dverám, v tej chvíli predstavujúcim dokorán otvorený hrob zmŕtvychvstalého Krista, cez ktoré im kňaz prináša jeho Telo a Krv, aby aj oni „mali život a mali ho v hojnosti“. Posledné požehnanie zdvihnutou čašou s eucharistickým Kristom, zahalené do obláčkov kadidla, pripomína Kristovo nanebovstúpenie. Tajomstvo je zavŕšené, dvere sa môžu zatvoriť, pred naším zrakom ostáva opäť zástup modliacich sa a kontemplujúcich svätcov a svätíc, ktorí už vidia zoči – voči „Svetlo tiché, svätej slávy, nesmrteľného Otca nebeského, Svätého Blaženého“.

Už tento krátky náčrt zmyslu jednotlivých úkonov v ich funkčnom spojení s existenciou ikonostasu nám dáva možnosť nahliadnuť do hlbokej krásy a zmysluplnosti východnej liturgie. Isteže mnohé zo spomenutých aspektov by si zaslúžili detailnejšie historicko – liturgické a teologické spracovanie. Avšak aj tieto základné údaje nám dokazujú, že vypustenie ikonostasu z architektonického kontextu našich nových chrámov je zjavom negatívnym a v svojich dôsledkoch aj alarmujúcim, keďže je pravdepodobne znakom hlbšej krízy identity, ktorá sa prejavuje v liturgicko – duchovnej oblasti.

Bez ikonostasu sa cerkev ochudobňuje o stáročiami preverenú zmysluplnosť členenia posvätného priestoru, čím sa splošťuje význam jednotlivých liturgických ceremónii. Každý chrám je svedkom a míľnikom istej epochy. Nenechajme teda na našej ceste históriou pomníky našej povrchnosti, neznalosti či samoľúbosti, aby raz budúci historici nemuseli písať o našej generácii, že sme svojou činnosťou alebo nečinnosťou nielen nezveľadili, ale dokonca premrhali „dedičstvo Otcov“.

Zdroj: Slovo 22/1994
Autor: Prof. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ - všetky články od tohto autora (14)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε