www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=58
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 17. júl 2019     Meniny oslavuje: Bohuslav

Zoεpédia - náhodný výber: Anjel, Liturgia vopred posv..., Proskomídia - obrad ....     pohľadnice

01.11.2001 | Teológia | ThDr. Marcel Mojzeš, PhD. | Čítanosť(6844)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Úcta mučeníkov v tradícii Cirkvi

Úcta mučeníkov v tradícii Cirkvi

4. novembra tohto roku (2001) nás čaká veľká slávnosť. Svätý Otec Ján Pavol II. bude v Ríme blahorečiť dvoch našich nových mučeníkov, o. biskupa Petra Pavla Gojdiča, OSBM a o. Metoda Dominika Trčku, CSsR. Prvý raz v histórii rímsky biskup takýmto spôsobom pred celou Katolíckou cirkvou ocení dvoch mužov, ktorí žili a pracovali pre našu miestnu cirkev.

Očakávanie tejto veľkolepej udalosti nás iste už teraz napĺňa radosťou, vďačnosťou a hrdosťou. Budeme mať oficiálne uznaných našich mučeníkov, ktorí trpeli za našu cirkev, za jej identitu! Nachádzame sa tak trochu v podobnej situácii, v akej boli kresťanské komunity po roku 313, v období, kedy už skončilo väznenie a prenasledovanie kresťanov, a kedy bolo možné už verejne vzdať úctu tým, ktorí trpeli a položili svoje životy za vernosť Cirkvi. Áno, v prvom rade za vernosť Kristovi, lebo v prvotnej Cirkvi si ctili mučeníkov práve preto, že títo svojím životom, no hlavne smrťou osobitným spôsobom svedčili o svojej viere v Krista. Sv. Atanáz, alexandrijský biskup, vo svojom diele O vtelení Slova  napísal, že keď učeníci idú slobodne zomrieť, je to silným dôkazom toho, že smrť už nemá viac svoju silu, lebo bola porazená Kristom, v ktorého veria. (Porov. Atanáz,  Peri tes enantropeseos tou Logou /O vtelení Slova/, kap. 27-29. Toto dielo bolo napísané okolo r. 335-337 po Kristu.)

Úcta mučeníkom je teda v Cirkvi taká silná preto, že oni o Kristovi nielen hovorili a kázali, ale o svojej viere v neho svedčili vrcholným spôsobom, a to tak, že položili svoj život. Túžili podobať sa svojmu Pánovi úplne. A preto, keď prišlo prenasledovanie, neváhali zomrieť. Verili totiž, že ak sa pripodobnia Kristovi v smrti, tak podobne ako On vstanú z mŕtvych. Tak ako hovorí už sv. apoštol Pavol: “Ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 5). Kvôli tomuto vrcholnému spôsobu svedectva boli mučeníci od počiatkov nazývaní svedkovia, po grécky  martyres, čiže martýri. 

Hlbokú jednotu mučeníka s Kristom si prví kresťania pripomínali skrze liturgiu. Pri návšteve rímskych katakomb sa môžeme od sprievodcov dozvedieť, že ešte počas krvavých prenasledovaní sa eucharistie slávili aj v katakombách, a to práve nad hrobmi mučeníkov. Rovnako prvé kresťanské chrámy boli budované nad hrobmi mučeníkov (príklad môžeme nájsť opäť v Ríme, kde okrem iných chrámov nachádzame Baziliku sv. Petra a Baziliku sv. Pavla, postavené podľa tradície nad hrobmi týchto dvoch najväčších apoštolov – mučeníkov). Vari to bolo len preto, aby sa nezabudlo, kde sú pochovaní? Určite nie. Existuje oveľa hlbšie spojivo medzi ostatkami mučeníka a chrámom, spojivo, ktorému naši praotcovia v kresťanskej viere vari lepšie rozumeli. Hrob mučeníka sa totiž v týchto starobylých chrámoch nenachádza nikde inde ako práve pod oltárom, pod miestom, na ktorom sa pri každej eucharistii tajomným spôsobom sprítomňuje Kristova obeta na kríži. A tak sa vytvára úžasná jednota: medzi Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, medzi ostatkami mučeníka, ktorý sa svojou smrťou v nádeji na zmŕtvychvstanie jedinečným spôsobom pripodobnil Kristovi a medzi eucharistickou obetou, ktorá sprítomňuje Krista, jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Do tejto jednoty, do tejto účasti na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní sme pozývaní aj my sami skrze povzbudenie príkaldom mučeníka, no hlavne skrze prijímanie Kristovho Tela a Krvi. Veď podobať sa Kristovi je predsa cieľom aj nášho kresťanského života.

V našich byzantských chrámoch, ktoré už nie sú stavané priamo nad hrobmi mučeníkov, je táto jednota umocnená ostatkami mučeníka (alebo iného svätého), ktoré sú všité do tzv.  antimensiona, štvorcovej látky, ktorá je na oltári. Podľa predpisov by sa bez antimensiona ani nemala sláviť sv. liturgia. Akoby aj týmto spôsobom Cirkev chcela vyjadriť, že nemožno plnohodnotne sláviť eucharistiu bez hlbokej jednoty so všetkými svätými, ktorí nás už predišli na našej ceste k nebeskému Otcovi a svietia nám príkladom svojho života a smrti. Podobne je to aj v rímskom obrade, kde sa podľa ustanovení liturgických kníh zachováva stará tradícia ukladať do pevného oltára ostatky mučeníkov alebo iných svätých. (CIC, kán. 1237.).

Okrem úcty relikvií sa postupom stáročí vyvinuli aj iné spôsobi ako si pripomínať život a osobnosť mučeníka. Klasickým byzantským spôsobom úcty nového svätého je namaľovanie (resp. napísanie) jeho ikony. Podľa známeho vyjadrenia II. všeobecného nicejského snemu (r. 787), pocta, ktorá sa vzdáva svätému obrazu a ten, kto sa klania ikone, velebí tým bytosť na nej zobrazenú. (Porov. Druhý vatikánsky snem,  Definitio de sacris imaginibus, DS 600.)  Navyše ikony svätých naznačujú samotného Krista, ktorý je v nich oslávený. (Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi 1161.) Nesmieme zabudnúť ani na cirkevné skladby ako sú tropar, kondák, a ostatné cirkevné hymny, v ktorých si Cirkev pripomína a ospevuje život a smrť mučeníka, často vystihujúc jeho podobnosť s Kristom. Tieto hymny sa spolu s ikonami navzájom dopĺňajú, tak ako sa dopĺňajú slovo a obraz. (Porov.  Katechizmus Katolíckej Cirkvi 1160.)

Mohli by sme povedať, že tvorba nových ikon a nových liturgických hymnov je jedným z aspektov organického vývoja východnej liturgickej tradície, o ktorom hovorí II. vatikánsky koncil. (Porov. Orientalium Ecclesiarum 6; taktiež  Inštrukcia pre aplikáciu liturgických predpisov CCEO 12.) Nachádzame sa tak skutočne v historickom momente, kedy môžeme osobitným spôsobom zažiť, že naša liturgia sa naozaj podobá živému organizmu, ktorý sa vyvíja a je schopný v duchu Tradície Cirkvi prijať a vyjadriť úctu k novým mučeníkom, ktorých tí skôr narodení ešte aj osobne poznali.

Blahorečenie našich dvoch nových mučeníkov je teda naozaj historická udalosť. A to nielen pre nás gréckokatolíkov, ale pre celú Katolícku cirkev. Títo dvaja muži, o. biskup P. P. Gojdič, OSBM a rehoľný kňaz o. M. D. Trčka, CSsR, týmto spôsobom pred celým svetom vydávajú svedectvo o našej miestnej cirkvi, o vernosti nástupcovi sv. apoštola Petra a hlavne o vernosti Kristovi, za ktorého položili svoje životy. V duchu Tertuliánových slov, že  krv mučeníkov je semenom kresťanov, veríme, že svedectvo (martýrium) týchto dvoch blažených povzbudí aj mnohých z nás k podobnej vernosti Kristovi, našej miestnej cirkvi i Svätému Otcovi.

Autor: ThDr. Marcel Mojzeš, PhD. - všetky články od tohto autora (2)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε