www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=76
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 16. december 2019     Meniny oslavuje: Albína

Zoεpédia - náhodný výber: Boží Duch v tebe vol..., Akolyta, Deo gratias.     pohľadnice

01.12.2002 | Rozhovory | Adriana Dolinská | Čítanosť(4728)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Ruka pre núdzneho

Ruka pre núdzneho

Dobro musíme konať zo svedomia. A nie z vypočítavosti, ako machináciu, ako obchod. Hoci i takto sa to dá. Ak má človek skutočne šíriť dobro, musí vychádzať z čistého úmyslu, ale nie bez nároku na odmenu. Je úžasné, ak sa takýto človek dostane do spoločenstva s rovnako zmýšľajúcimi i konajúcimi ľuďmi a vytvoria ustanovizeň, ktorá zahŕňa činenie dobra a priori a pomáha blížnym v akejkoľvek forme a podobe. O tom, že je to reálne uskutočniteľné, svedčí činnosť Gréckokatolíckej diecéznej Charity v Prešove, o ktorej nám bližšie porozprával zástupca jej riaditeľa Mgr. Peter Valíček.

Minulý rok Charita oslávila 10. výročie od znovuobnovenia svojej činnosti. Ako ste bilancovali?

Riaditeľ Charity Ing. Maroš Šatný začal od svojho nástupu vytvárať podmienky, aby sa diecézna Charita mohla etablovať tu na tomto poli sociálnych služieb, aby sa zohnali prostriedky na jej činnosť a priestory. Vo februári 1992 vznikla prvá aktivita: príjem núdznych (ambulantná forma pomoci). Pre ľudí bez domova, po výkone trestu, liečbe závislostí a pod. Po tomto projekte nasledoval Dom Charitas, kde už Charita umožnila osobám spĺňajúcim isté kritéria príjem do tohto domu, kde by získali prechodné ubytovanie s cieľom ich zapojenia späť do spoločnosti. Hľadali sme sa, získavali sme prvé skúsenosti z tejto práce, ešte sa nedalo veľmi hovoriť o nejakej odbornej úrovni. Môžem však povedať, že tí, ktorí pracovali v tomto zariadení, pracovali s obrovským nasadením, odhodlaním a láskou.

Postupom času sa prichádzalo na to, že táto pomoc vždy nestačí. Dom Charitas sa stal strediskom, kde bolo nekonečné množstvo problémov a my sme neboli schopní ich všetky riešiť. Preto sa neskôr zrealizoval projekt Cesta k domovu a ten pozostával zo 4 zariadení. Dom Charistas sa z azylového domu pretransformoval na zariadenie, ktoré dnes slúži ako resocializačné stredisko už len pre ľudí so závislosťou. Projektu Cesta k domovu sa základy začali klásť v roku 1997 a oficiálne vznikol 1.7.1998. Medzitým bola otvorená nocľaháreň Archa, ďalšie zo zariadení, a tá začala poskytovať tie služby, ktoré predtým zahŕňal dom Charitas. Ten slúžil tým, ktorí sa chceli vrátiť do spoločnosti, a ktorým sme sa my snažili pomôcť, ale aj tým, ktorí nemali žiadnu motiváciu a snahu o zmenu života. Ťažko sa nám pracovalo, lebo jedni chceli a druhí nie, a práve tí druhí nám blokovali naše úsilie. Otvorením Archy sme mohli tých, ktorí nechceli na sebe pracovať, presunúť do nocľahárne. Tam im boli poskytnuté základné životné podmienky ako nocľah, teplo, priestor pre prípravu stravy atď. a osobný kontakt s našimi pracovníkmi. Štvrté zariadenie sme otvorili 1.7.2001 – Domov nádeje, najvyšší stupeň projektu, kde sú ľudia po resocializácii.

Čiže celkovo to vyzerá takto: Nultý stupeň – sociálne centrum, 1. stupeň – nocľaháreň Archa (41 miest pre mužov a 12 pre ženy), 2. stupeň Dom Charistas – resocializačné stredisko (15 ľudí na prechodnú dobu, aby sa po liečení závislosti mohli doliečovať v tomto dome a potom postupujú do 3. stupňa – Domu nádeje), Dom nádeje – zariadenie chráneného bývania podľa Zákona o sociálnej pomoci, kde majú ľudia už len určitý dohľad a dopomoc z našej strany. Celková resocializácia sa pomaly ukončuje a oni si začínajú hľadať svoje uplatnenie v spoločnosti (prácu, ubytovanie), pričom im pomáhame.

Takúto náročnú činnosť si neviem predstaviť bez práce s odborníkmi...

Máme garanta projektu, psychológa s dlhoročnými skúsenosťami, ktorý má špecializáciu práve na závislosti. Spolupracujeme s psychiatrami či psychológom zameraným na psychoterapeutický spôsob práce. Do zariadenia dochádza i kňaz o. Jozef Voskár, ktorý okrem iného zabezpečuje i prípravu na prijatie sviatostí (krstu, sv. prijímania a pod.).

Priblížite nám škálu Vášho pôsobenia, ktorá zahŕňa 3 línie: službu v rodinách, charitatívno–sociálne centrá a charitatívno–pasto račné projekty?

Služba v rodinách má 7 stredísk, v Prešove, Humennom, Čirči atď. Tie poskytujú služby starým, chorým, opusteným ľuďom v domácnosti. Okrem tejto činnosti máme zriadené i Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktoré najmä dlhodobo chorým a starým ľuďom poskytujú zdravotnícke služby. Charitatívno–sociálne centrá sú centrami prvej sociálnej pomoci. Ponúkajú ambulantnú starostlivosť ľuďom, ktorí sú v kríze, službu tým, ktorí sa ocitli na pokraji ľudskej spoločnosti. Jedným z charitatívno-pasto račných projektov je pomoc pri otvorení charitatívno-pastoračného centra v Usť-Čornej na Ukrajine (spolupráca s o. Krenickým). V septembri sme zorganizovali duchovné cvičenia pre pracovníkov Charity, pretože sme im chceli zabezpečiť duchovnú prípravu, keďže práca v tejto oblasti je veľmi ťažká a pracuje sa často s tými najťažšími prípadmi, ktoré sa vyskytujú. Pracovníci potrebujú načerpať posilu pre dlhodobé vykonávanie tejto práce, aby ju mohli robiť s otvoreným srdcom a odborne.

Má Charita nejaké krédo, ktorým sa pri svojej práci riadi?

Podstata jej práce spočíva v tom, že sa nehľadí na to, aký ten človek je, pretože je jedinečnou osobnosťou a my sa naňho pozeráme ako na bytosť, ktorú Boh miluje, hoci je akákoľvek. V rámci svojich možností chceme danému človeku pomôcť, v zmysle slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov urobili, mne ste to urobili“ (Mt 25,40). Preukazovať činorodú službu, aby každý človek bez výnimky mohol žiť, poznať svoju dôstojnosť, hodnotu a poslanie a tak sa na základe slobodnej voľby mohol prejavovať a realizovať.

Význam a prínos Charity pre spoločnosť je výrazný. Napriek tomu, že práve táto spoločnosť je štatisticky a historicky kresťanská, badať u nej zjavnú nedôveru a predsudky voči aktivitám Charity. Akosi je vzdialené pomáhať inštitúcii, ktorá sa zaoberá tými najbiednejšími a najslabšími. Vnímate takúto verejnú mienku a negatívne postoje?

Stretávame sa s tým. Môžem to demonštrovať na príklade, ktorý mám z osobnej skúsenosti. V čase, keď som pracoval v Dome Charitas, bolo práve vianočné obdobie a my sme veľmi chceli týmto ľuďom dať pod stromček nejaké darčeky. Pri ich obstarávaní a zháňaní mi bolo zo strany podnikateľov povedané, že: „oni na alkoholikov a bezdomovcov nedajú ani korunu.“ Častý názor u ľudí, ktorí nie sú do daného problému zainteresovaní, alebo je im táto vec cudzia.

Je pravda, že človek má slobodnú vôľu, môže sa rozhodnúť. Títo ľudia môžu za svoj život sami, ale je veľmi veľa skutočností, ktoré treba brať do úvahy, čo sa v človeku deje, alebo sa s ním stane.

Jednak sú to podmienky v rodine, kde vyrastali. Ak nedostali prijatie od rodičov, lásku, starostlivosť, pochopenie a pod., potom ťažko čakať, že ak nemajú tieto základy v rodine, že budú schopní fungovať bez problémov. Sú prípady, že i z takýchto rodín sa ľudia vedia zaradiť do spoločnosti, dodržiavajú jej normy a nevybočujú z nej. Sú však aj tí druhí, a tých nemožno odpísať.

Faktom je, že pochybnosti o tom, či vašu prácu a príspevky nezneužíva práve sociálne najslabšia vrstva, sú veľmi silné a tvoria pomyslenú bariéru pri prijímaní vašich aktivít... Sú tieto obavy opodstatnené?

Hm, ťažká otázka. Ale dalo by sa na ňu odpovedať tiež otázkou. Kto viac zneužíva tieto prostriedky? Človek, ktorý príde do resocializačného zariadenia a chce sa liečiť, zmeniť svoj život, abstinuje, dostáva sociálnu pomoc, alebo človek, ktorý je niekde vonku, napr. popíja, skrýva sa v rodine a berie len dávky. O tom, kto sa dostal do resocializácie, zvykneme hovoriť, že sa prepil až tak, že sa musel ísť liečiť. Pohŕdame ním. Ibaže ten človek musí abstinovať, pracovať na sebe, lebo inak odchádza a je nútený si svoju bytovú situáciu riešiť sám. Prehodnocujú sa jeho staré dlhy, ak niečo dlhuje (napr. výživné), snažíme sa, aby tieto podlžnosti vyrovnával. A to iba z vyslovene malej sumy, ktorú dostáva, z ktorej si ešte musí platiť služby v zariadení a sporiť.

Kto teda zneužíva tú sociálnu pomoc, dávky? Ten, kto je u nás, snaží sa platiť za chyby svojho života, alebo ten, kto sa o svoju existenciu nestará a iba ňou tak prechádza na úkor druhých?!

Čo na záver tohto roka by si Charita želala?

Snáď to, aby spoločenské ponímanie našej činnosti sa zmenilo, lebo si myslím, že robíme dobrú prácu a povedzme si otvorene, kto iný by ju chcel robiť. Je veľa tých, ktorí kritizujú, ale robiť by to nechcel nik. Aby bolo viac tých, ktorí chcú Charite pomôcť či už finančne alebo prácou dobrovoľníka a aby aj štát trochu zefektívnil vo vzťahu k nám svoju činnosť, pretože po toľkých rokoch jestvovania sme vo vážnej existenčnej kríze.

Touto cestou by som chcel poďakovať všetkým, ktorí v rámci zbierok (najmä vo svojich farnostiach) prispievajú na našu činnosť a my sme vďační, lebo i keď nejde o veľký obnos, tvorí iba 4 – 5 % z toho, čo na našu prevádzku potrebujeme,  je to jediný zdroj charitných príjmov, ktorý je stabilný. Našou jedinou istotou je Boh a tou pozemskou zbierky vo farnostiach.

Zdroj: Slovo 12/2002
Autor: Adriana Dolinská - všetky články od tohto autora (2)

všetky súvisiace odkazy (4) »

Prešovská eparchia v kontexte dejín
08.01.2003 | História | TK KBS | Čítanosť(6941)
Prešovská eparchia v kontexte dejín

všetky súvisiace články (3) »

všetky súvisiace články (4) »

všetky súvisiace správy (106) »

všetky súvisiace fotogalérie (8) »

všetky súvisiace audiosúbory (1) »

 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε