www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?citaren&id=890
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 23. október 2019     Meniny oslavuje: Alojzia

Zoεpédia - náhodný výber: Kantor, Predpôstne obdobie, Ilition.     pohľadnice

26.03.2013 | Teológia | PaedDr. o. diakon Rudolf Hreňo | Čítanosť(7461)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Očistec v učení Cirkvi

Očistec v učení Cirkvi

 Očistec v učení katolíckej Cirkvi.

 
Niekedy si sami hovoríme, keď zomriem tak sa dostanem do očistca a potom do neba. Je to správne alebo nie. Možno sa nám zdá, že je to správne. No opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo je hriechom a môže mať úplne opačný efekt v našom živote a hlavne po ňom. V prvom rade ide o postoj nášho srdca. Aký mám postoj k očistcu? Aký mám postoj ku Kristovi?
Uvedomujúc si svoju ľudskosť dostávam sa k myšlienke, ako my Boh odpusti moje hriechy, keď sa nevyspovedám, keď nezomriem v milosti posväcujúcej. Ako získam Božiu milosť, ktorá je na spásu potrebná? Mám na to celý svoj pozemský život, aby som ju svojimi skutkami a vierou dosiahol. No na druhej strane je tu môj hriech, ktorý tieto dobré skutky neustále ovplyvňuje. Je to ako keď mám na písomke dosiahnuť 100 bodov, ale moje vedomosti sú na 90 a nie a nie viac. V tomto svete to nejde, ale Boh je na toľko dobrý a milostivý, aby nám dal znova vo svojom milosrdenstve šancu. Nedosiahol si svätosť na tomto „teste“ pozemského života? Dostaneš príležitosť byť dokonale očistený, ako hovorí KKC v očistci. Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.1
„Viera Cirkvi predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal” (KKC 1124). Z počínania Cirkvi vieme, že naše modlitby a obety zosnulým prospievajú (porov. KKC 1032). V tom spočíva zmysel odpustkov, ktoré môžeme pre zosnulých získať (porov. KKC 1472; 1479). Koľko ľudí bude prekvapených smrťou a zomrú nepripravení. Keby som mal dnes zomrieť ja, mohol by som sa objaviť pred Kristom? Koľko je ešte nedokončeného, nedokonalého! Koľko som zanedbal! Očisťovanie sa nesmie začať až po smrti. Skúšky prijaté s vierou sú „očistcom” už na zemi. Prostriedkom očisťovania môže byť aj ťažká choroba. Oheň, ktorý nás s konečnou platnosťou pripraví pre nebeskú radosť, je Kristova láska, ktorá nás naplní pálčivou ľútosťou a neopísateľným šťastím. 2
Človek nech žije akokoľvek dokonalo vždy je hriešny. Preto každý potrebuje prejsť očistným ohňom. Každý si svoju nedosiahnutú svätosť na tomto svete vylepší v očistci. Na túto morálnu nedokonalosť poukazuje Cirkev.
Cirkev ako aj pozorovanie života ľudí dosvedčujú, že absolútnu morálnu dokonalosť, t.j. schopnosť žiť aj bez najmenšieho hriechu, človek počas života nedosiahne. Tým, že zostáva aspoň čiastočne v zajatí všedných hriechov vo chvíli smrti, nemôže vstúpiť do Božieho Kráľovstva. Nedokáže totiž dokonale žiť pod Božou vládou. Zároveň však platí, že neodmietol účasť na Kristovom živote, veď sa nerozhodol úmyselne konať proti Božej vôli. Znamená to teda, že Kristov život v ňom pretrváva aj v okamihu smrti a môže v ňom spôsobovať naďalej dozrievanie až k absolútnej morálnej dokonalosti, aby mohol človek schopný dokonale plniť Božiu vôľu vstúpiť napokon do večnej blaženosti Božieho kráľovstva. Toto dozrievanie v morálnej dokonalosti po smrti katolícka Cirkev nazýva očistcom (porov. DS 938, 1820). Keby nebola možnosť dozrievať v dokonalosti po smrti v očistci, celé Kristovo spasiteľné dielo by bolo zbytočné, pretože počas života absolútnu morálnu dokonalosť človek nedosiahne a ak by o našom vstupe do Božieho kráľovstva mal rozhodovať náš morálny stav, ktorý sme dosiahli v okamihu smrti, nemohli by sme vstúpiť do neba, lebo pre svoju závislosť na neúmyselných hriechoch by sme síce neodmietali Božiu vládu nad svojím životom, ale neboli by sme schopní pri všetkej svojej dobrej vôli nechať si Bohom vládnuť v každom okamihu svojho života. 3
Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.4 (KKC 1472)
Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,315). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“6
Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,467). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky. „Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“8
Základom učenia o očistci je dogma Cirkvi, ktorá bola priata už na Tridentskom sneme. Tridentský koncil, 25 zasadnutie (1563)
Dekrét o očistci: Katolícka Cirkev, osvietená Duchom Svätým, čerpajúc zo Svätého písma a starej tradície Otcov, učila na posvätných konciloch a naposledy na tomto všeobecnom koncile, že existuje očistec a že dušiam, ktoré sa v ňom nachádzajú, sa poskytuje pomoc príhovornými modlitbami veriacich, predovšetkým však bohumilou oltárnou obetou. A tak posvätný koncil prikazuje biskupom: majú sa starostlivo usilovať, aby veriaci v zdravé učenie o očistci, ako je tradované svätými Otcami a koncilami, verili, pridržiavali sa ho, aby sa o ňom učilo a všade kázalo. Nech sa z ľudových kázní pre nevzdelaný ľud vylúčia ťažké a subtílnejšie otázky, ktoré nie sú na povzbudenie a ktoré zväčšia nie sú prínosom pre nábožnosť. Nech nedovoľujú rozširovať a hovoriť o tom, čo je neisté alebo podozrivé z nesprávnosti. Čo však slúži iba na uspokojenie akejsi zvedavosti, alebo páchne poverou alebo hanebnou ziskuchtivosťou, nech zakážu ako pohoršlivé a urážajúce veriacich.9
Že v očistci sú tresty ohňom, tvrdí sv. Ambróz, sv. pápež Gregor Veľký a sv. Tomáš Akvinský. Sv. Bonaventura a Suarèz usudzujú, že oheň v očistci a oheň pekelný sú tej istej povahy. Origines († 254) hovorí, že mnohí dôjdu k spaseniu skrze oheň, aby olovo k nim primiešané sa roztavilo a prešlo v čisté zlato. I tridentský katechizmus učí: „Je očistný oheň, kde duše zbožných sú určitý čas trápené a tak očistené, aby mohli vojsť do večnej blaženosti, kam nič poškvrneného nevchádza.“ (VI., 3.)10
Sv. Gregor Naz., biskup († 389), nazýva očistec „ohnivým krstom“, lebo pôsobí očistne ako krst; Tertullián, kňaz v Kartágu († 240), ho nazýva dočasným peklom, lebo sú tam muky tiež ako v pekle, netrvajú však večne. Mnohí ho pokladajú za predpeklie, pretože duše tam očakávajú svoju spásu, tak ako v predpeklí čakali spravodliví na príchod Spasiteľa. Očistec je i väzením, lebo duše sú tam tak dlho, dokiaľ nenavrátia všetko do posledného haliera. (Mt 5, 26) Očistec je však tiež miestom milosti, lebo ním Boh poskytuje hriešnikom príležitosť odpykať si svoje viny. Avšak celkom neprávom sa nazýva očistec prednebím, lebo tým je raj, a nie očistec, miesto očisťovania.11
Účasť na Kristovom živote teda privádza človeka k úplnej morálnej dokonalosti, ktorá je nevyhnutná pre večný blažený život v Božom kráľovstve a pre vyhnutie sa posmrtnej sankcii, no zároveň treba pripomenúť, že toto dokáže jedine účasť človeka na Kristovom živote. Niet iného spôsobu, ako by sa človek mohol dopracovať k takejto dokonalosti. Ľudskými silami je to evidentne nemožné, a žiadne iné náboženstvo, ktoré sa pokúša nadprirodzeno zapojiť do ľudského života, neponúka adekvátne riešenie problému ľudskej hriešnosti, ba dokonca niektoré náboženstvá tento problém obchádzajú. Preto sa v Písme môžeme dočítať, že Ježiš Kristus je jediný Spasiteľ, pretože „v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).12
Udeliť kajúcnikovi skutok kajúcnosti, ktorý by ho úplne zbavil hriešnosti a dokonale zmieril s Bohom je absolútne nemožné, pretože jednak kňaz nedokáže úplne odhadnúť mieru závislosti človeka na hriechu a zároveň kým človek žije v smrteľnom tele, nech by bol akokoľvek spravodlivý, predsa je otrokom všedných hriechov (porov. DS 1537). Preto už Cyprián či Klement Alexanerijský zastávali názor, že v pokání, teda v návrate k dokonalej spravodlivosti a tým k absolútnemu zmiereniu s Bohom musí kajúcnik pokračovať ešte aj na druhom svete.
Keďže veriaci kresťan je súčasťou spravodlivého a zmierujúceho Krista, Boží Syn doňho vlieva spravodlivosť ako hlava do svojich údov, a tak ho postupne oslobodzuje od jeho hriešnosti. Z čoho však Kristus neoslobodí človeka počas jeho života, v tom pokračuje po jeho smrti. Tieto úvahy nevyhnutne vyúsťujú do náuky o očistci.
Cirkev učí, že ak človek nestihol na zemi dokončiť pokánie alebo ešte v ňom zotrváva niečo zo všedných hriechov, musí sa očistiť v očistci (porov. DS 938, 1000, 1066).
Očistec nesie v sebe samozrejme prvok utrpenia, pretože každé zbavovanie sa náklonností a návykov, s ktorými človek zrástol, je nepríjemné a bolestné a zároveň je utrpením i oddelenie od milovaného Boha ako zdroja všetkého šťastia, ktoré duša človeka musí v očistci znášať. Zároveň však očistec má v sebe aj pozitívny prvok, pretože znamená oslobodzovanie od hriešnosti, privádzanie k definitívnemu a dokonalému zmiereniu s Bohom a tým k večnej blaženosti v nebi. 
Treba ešte pripomenúť, že očistec nie je pre človeka, ktorý odišiel z tohto sveta v smrteľnom hriechu, teda v dobrovoľnej vzbure proti Bohu (porov. DS 938), pretože Boh rešpektujúc slobodnú vôľu človeka, nemôže nikoho k spravodlivosti a k uzmiereniu s ním donútiť. Takýto človek hneď po smrti zostupuje do pekla, do večného odlúčenia od Boha, ktorý je zdrojom všetkého šťastia (porov. DS 1002).13
 
Odpustky 
 
Milujúci Boh, ktorý túži urobiť všetko pre večné šťastie každého človeka, rozhodol sa darovať človeku ešte jeden dar, ktorý tak povediac urýchľuje v očistci dokonalé uzmierenie. Kristus totiž svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním i svätí, ktorí čerpali z tohto Kristovho diela spásy, aby tak dosiahli spravodlivosť, získali pre nás čosi tak hodnotné, čo Cirkev nazýva neporušiteľným pokladom. Práve z tohto pokladu môže veriaci kresťan čerpať odpustky. 
Kresťan, ktorý získa odpustok, získal čiastočné alebo úplné zrušenie ťažkého a nepríjemného očisťovania v očistci, pretože už nie je potrebné. Pri získaní odpustku sa totiž Boh darúva človekovi, ktorý je síce už oslobodený od hriechu ako od hriešneho skutku, ale nie od hriešnych sklonov, tak veľkou láskou, že sa hriešnik naplnený toľkou láskou plnšie oddá Kristovi a tým sa ľahšie a rýchlejšie vymaní zo svojej opantanosti hriechom.
Pre získanie odpustku je nutné, aby sa kajúcnik vzdal aj toho najmenšieho zaľúbenia v hriechu, a to aj v tom najnepatrnejšom. Potom je nevyhnutné prijať sviatosť pokánia, sviatosť Eucharistie a pomodliť sa na úmysel rímskeho pápeža. Napokon treba vykonať skutok, ktorý Cirkev obdarovala účinkom plnomocného odpustku, ktorý úplne ruší očisťovanie v očistci od všetkých doteraz spáchaných hriechov, alebo účinkom čiastočného odpustku, ktorý toto očisťovanie ruší aspoň sčasti. Podrobnejšie o skutkoch obdarovaných odpustkami pojednáva cirkevný predpis obsiahnutý v Enchiridione odpustkov.14
 
1 KKC. 1033.
3Porov.: ThDr. Štefan Paločko, PhD: Prednáška o očistci v akademickom roku 2008/2009.
5 Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpusti.
6 KKC.: 1031.
7 Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.
8 KKC:1032.
9 J. NEUNER, H. ROSS: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava : Dobrá kniha, 1995, 471s., ISBN80-7141-072-1, s. 436.
12 Porov.: ThDr. Štefan Paločko, PhD: Prednáška o očistci v akademickom roku 2008/2009.
13 Porov.: ThDr. Štefan Paločko, PhD: Prednáška o očistci v akademickom roku 2008/2009.
14 Porov.: ThDr. Štefan Paločko, PhD: Prednáška o očistci v akademickom roku 2008/2009.

 

Autor: PaedDr. o. diakon Rudolf Hreňo - všetky články od tohto autora (17)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε