Menlivé časti liturgie
Už od počiatku sa Cirkev snažila poukazovať na cnostný a bohumilý život tých, ktorí akokoľvek vydávali svedectvo o viere. Už v prvopočiatkoch izraelského národa vznikali spevy, ktoré ospevovali prejavy Božej moci. Jedným z najznámejších je Mojžišova pieseň. Neskôr vznikli ďalšie hymny – žalmy.
Novozákonná Cirkev sa nedištancovala od židovstva, ale vyrastala z neho a prijala z neho množstvo obyčajov. Veriaci pri slávení novozákonnej liturgie k samotnému aktu premenenia pripájali rôzne hymny majúce korene v židovstve, alebo oslavujúce Božie zázraky a svätých, hlavne mučeníkov.
Z nich sa nám v dnešnej liturgii zachovali antifóny, tropáre, aleluja a prokimen s veršami, ako aj pričasten, či velebenie a irmos. Tieto skladby sa dajú rozdeliť podľa svojho pôvodu na starozákonné, teda tie, ktoré vychádzajú zo žalmov, ako sú antifóny, aleluja a prokimen s veršom, ale aj pričasten. No niektoré z nich na určité dni v roku majú aj novozákonný charakter. Tieto skladby sa nemajú skracovať, ale majú sa spievať ucelene, teda napríklad aleluja a prokimen s príslušnými veršami.
Inou skupinou sú tropáre a velebenia s irmosom. Velebenia a irmos pochádzajú z utierne. Zvyčajne ide o velebenie a irmos 9. piesne. Pomenovanie tropáre sa vzťahuje na všetky tri druhy spevov, teda na samotný tropár, na kondák i na bohorodičník. Aj tu platí niekoľko pravidiel určujúcich poradie i nápev, na ktorý sa daný hymnus spieva. Kým tropár zvyčajne ospevuje svätého alebo udalosť, kondák sa skôr zameriava na oslavu Boha. Medzi nimi sa spieva spev „Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu“ na nápev kondáku. Po ňom nasleduje na rovnaký nápev „I teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“ a bohorodičník, ktorý je oslavou Bohorodičky. Niekedy sa stáva, že na jeden deň pripadne viacero sviatkov. Vtedy je obvykle viac tropárov i kondákov, ale bohorodičník je stále jeden na nápev posledného kondáku. Avšak v prípade, že je chrám zasvätený Pánovi, Bohorodičke, Krížu alebo ich sviatkom, namiesto bohorodičníka sa spieva kondák chrámového sviatku. Zdroj: Slovo 01/2003
|