www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?lit_nad_definiciou_2
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Liturgia > Liturgika > Čo je liturgia > Nad definíciou II.

Dnes je: 23. marec 2017     Meniny oslavuje: Adrián

Zoεpédia - náhodný výber: Veľkopôstne obdobie, Essentia, IC XC NI KA.     pohľadnice

RADOSTNÉ SLÁVENIE

    Liturgia to nie je len viditeľné sprítomnenie, ale je to aj radostné slávenie. Je to vlastne sviatok, slávnosť, ktorý Cirkev verejne slávi. Čo to znamená verejne?
    Privátne použitie liturgickej modlitby je veľmi dobré, dokonca odporúčané už antickými Otcami pri zakladaní mníšstva. Avšak toto nie je liturgia. Liturgia ako každý iný symbol a každá symbológia vyžaduje, aby sa veci vyjavili takými, aké sú v skutočnosti. Vyžaduje sa teda, aby sa zobrazenie, ak sa má niečo zobraziť, zodpovedalo tomu, čo sa má zobraziť. Aby teda liturgia bola pravá, v takom slova zmysle ako sa používa toto slovo, je požadované, aby aspoň 2-3 boli zhromaždení v mene Pánovom. Teda kňaz, ktorý sa sám doma modlí časoslov, nekoná liturgiu, iba sa modlitbou spája s Cirkvou. To však neznamená, že súkromne sa spojiť svojou modlitbou s Cirkvou, napr. ak nie je možné ísť na zhromaždenie spoločenstva, je niečo zlé. Ba naopak, je však veľmi potrebné zbaviť sa akéhosi individualizmu a súkromného nazerania na veci okolo nás.

    ... reálne tajomstvo našej spásy vyplnenej už Ježišom - čiže tajomstvo jeho života v nás

    V ľudovej teológii sa často hovorí, že si musíme zachrániť, spasiť duše, aby sme boli zachránení pre večný život. Nikto si sám nespasí dušu! Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním už spasil naše duše. My už musíme jednoducho iba snažiť sa prijať tento dar spásy.
    Nikto sa nespasí, nikto si sám nezíska spásu. To, čo my môžeme urobiť a máme robiť je, aby sme prijali tento bezplatný dar spásy, ktorý je nám ponúkaný v každom momente po celý náš život. A privilegovaným momentom tejto ponuky je vždy liturgické slávenie Cirkvi.
    Teda celý kresťanský život a samotné liturgické slávenie Cirkvi nie je, ako sa mnohí nazdávajú, akýsi boj, vojna o našu záchranu, ale je to slávenie už dosiahnutého víťazstva. Vojna je dávno končená - vojna sa vyhrala na kríži a to, čo my máme urobiť, je vojsť do tohto tajomstva. A tiež uvedomiť si, že túto vojnu sme nevyhrali my, ale Ježiš Kristus.
    Teda to, čo my dostávame je ovocie tohto víťazstva a tento plod sa volá spása. A čo je to tá spása? Táto spása je prebývanie Svätého Ducha, ktorý je darom Božím, to je to, čo my nazývame milosťou a je stvoreným efektom tohto Svätého Ducha v nás. Všetko, čo robí teraz Cirkev je dielom Svätého Ducha. To znamená, že spása nie je nič iné ako Boh a jeho prítomnosť v nás, čiže prítomnosť jeho Svätého Ducha v nás. Naša spása je teda život samotného Ježiša Krista skrze Svätého Ducha v nás.

    ...obetujúc Otcovi, skrze Syna vo Svätom Duchu slávu a vďakyvzdávanie za tento dar božieho života

    Obetujúc Otcovi, skrze Syna vo Svätom Duchu slávu a vďakyvzdávanie za tento dar božieho života je pozitívnou časťou celebrácie. Vždy v našom živote existuje "prečo" slávime, vždy máme nejaký motív. A my v liturgii obetujeme Otcovi, skrze Syna vo Svätom Duchu slávu a vďakyvzdávanie za dar božieho života. Ďakujeme (t.j. chválime) a oslavujeme Boha za všetko, čo pre nás urobil a stále robí.
    Avšak existuje aj negatívna časť celebrácie. Toto je rytmus každej biblickej modlitby. Boh účinkuje a my odpovedáme. Z liturgickej teológie vždy musíme zachovať toto predchádzanie Božieho diela.
    Prečo my chválime Boha? Prečo? Pretože stále existuje nejaké prečo. Toto "prečo" vo všetkých biblických rozprávaniach o Božej chvále je to akcia Božia, ktorá predchádza našu odpoveď. Boh pôsobil v náš prospech. Boh sa znížil k nám. Totiž nie my sa dávame do kontaktu s Bohom vzdialeným prostredníctvom našich akcií, ale Boh vo svojej dobrote sa znížil k nám, vo svojom Synovi a my odpovedáme na túto Božiu akciu. Táto činnosť, ktorá predchádza je vždy spásonosným dielom Boha, na ktoré odpovedáme v našej liturgii.
    Verš vyslovený Pannou Máriou v Magnificate v evanjeliu podľa Lukáša vyjadruje celý pohyb kresťanskej liturgie. "Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno." - Boh urobil pre mňa veľké veci, ja ho prehlasujem za svätého, čiže ho chválim. A preto je teda anamnéza v liturgii. Ježiš hovorí: Toto robte na moju pamiatku a my hovoríme v liturgii - pamätaj na to, čo si pre nás urobil, čiže robíme potom to, čo máme robiť, ďakovať a chváliť Boha za to, čo pre nás urobil.
    Ale je tu vždy slovko "aby". My oslavujeme a zvelebujeme Boha v celebrácii Božieho života, aby tento život bol v nás čoraz viac intenzívnejší. Prečo? Lebo aj keď sme síce dostali spásu raz navždy cez sviatosť krstu, tento život sa ustavične obnovuje, lebo sme len ľudské bytosti, hriešnici.
    Teda slávime, aby tento život bol obnovený, intenzívnejší v účastníkoch tejto konkrétnej liturgie. A preto II. Vatikánsky koncil v 2. hlave konštitúcie o sv. liturgii hovorí: "že v liturgii sa deje dielo našej spásy a prostredníctvom liturgie veriaci ju vyjadria v ich živote a vyjavia tak ostatným Kristovo tajomstvo a genuínny charakter Cirkvi.
    Teda slávením sa odohráva akt, ten istý proces obetovania spásy zo strany Boha (Boh však nie je akýmsi "elektrickým vedením", zapojíš a dostaví sa milosť). Ježiš povedal: toto robte na moju pamiatku, a teda nech robíme čokoľvek, je to Božia vôľa a nie naša. A prečo to robíme? Aby sme nanovo vošli do tohto pohybu v Cirkvi. Cirkev je totiž Telom tých, ktorí žijú Boží život v Kristovi skrze prítomnosť sv. Ducha v nás.
    Vidíme teda, že kresťanský obrad, kresťanská liturgia nie je akýsi prázdny obrad, ale je to spásonosné osobné stretnutie sa s Bohom vo Svätom Duchu skrze jeho Syna, oslavujúc Otca za všetko čo pre ľudstvo urobil a stále robí. Jedným slovom robíme "anamnesis" - konáme spomienku Krista, ale nie spomínať na neho, ale stať sa ním. Eucharistia nie je na to, aby sa premieňal chlieb a víno, ale aby som sa premenil ja a ty!
    To, čo sa má stať pri Eucharistii Kristovým telom to sme my!!! Chlieb a víno sú premenené na Telo a Krv Ježiša Krista skrze účinkovanie sv. Ducha (stačí čítať liturgické knihy a modlitby v nich, kde žiadame, aby Duch zostúpil na predložené dary) aby sa stala pre tých, čo sa zúčastňujú našou spásou - čiže, aby sme boli my Telom Pánovým, mystickým telom Kristovým, čiže Telo, ktoré je spasené. Telo, ktoré žije životom svojej Hlavy, čiže životom Pána.
    Teda to, čo sa slávi v kresťanskej liturgii je to tá neviditeľná skutočnosť viery, ktorá existuje v každej chvíli nášho života viery v Boha.

     1. aby tak tento Boží život bol zintenzívnený v tých, ktorí sa zúčastňujú na tajomstvách
        a) na odpustenie ich hriechov
        b) a na zavŕšení budúceho kráľovstva


    Tu je dôležité uvedomiť si jednu skutočnosť, a to, že každé slávenie je akýmsi procesom nášho obrátenia sa k Bohu.

    2. a aby tento Boží život bol ohlásený aj všetkým ľuďom na vybudovaní Cirkvi na kráľovstvo spásy pre celý svet
    Je dôležité tiež dobre rozpoznať pravý zmysel liturgie. Napr. sviatosti nie sú na posvätenie etáp života človeka, ale vždy sa tu slávi tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.
    Používame však veci naturálne (prirodzené, tie nás však akosi transformujú do ozajstného života s Ježišom Kristom.

    3. na ustavičnú oslavu Boha
    Ozajstný zmysel oslavy je skutočné stretnutie sa , spasiteľné stretnutie s naším Pánom.

    4. podľa jeho vôle
    V každej liturgii, ktorú slávime ide o ozajstnú teofániu, ide o ozajstné stretnutie sa s Ježišom Kristom, ide o stretnutie spásonosné, na základe jeho vôle. Cieľom zjavenia Božej spásy je predstaviť človeka schopného žiť v Bohu a liturgia predstavuje privilegované zázemie na túto činnosť. Je to vlastne miesto pre zbožnosť, na ktorom je človek vovedený do Božieho života účasťou na tajomstve spásy.

    Mnoho východných katolíkov opustilo svoje dedičstvo. Katolícky západ dokonca ešte dnes úplne nechápe, že okrem liturgie aj mnohé iné cennosti - duchovné, kultúrne, teologické, právne - tvoria integrálnu súčasť nášho východného dedičstva a musia byť uchovávané nie ako priznanie sa k partikularizmu, ale na prospech univerzálnej cirkvi. V dôsledku toho sa východní katolíci musia usilovať zohrať svoju úlohu pri utváraní kresťanskej jednoty svojho ľudu. Je isté, že to nie je jednoduchá cesta. Nasmerovať sa k opätovnej integrácii svojho dedičstva do života cirkvi je zdĺhavý proces. Všímajúc si však najnovšie dokumenty a reformy Apoštolského stolca, vidíme, že sa už úspešne začal. Je však potrebné, aby tento proces aj naďalej pokračoval prezieravo, bez fanatizmu, či prísneho konzervativizmu.

    ~ThLic. Miroslav Iľko~

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε