www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?lit_zaciatky_vychodneho_obradu
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Liturgia > Liturgika > Úvod > Začiatky východného obradu

Dnes je: 17. august 2017     Meniny oslavuje: Milica

Zoεpédia - náhodný výber: Liturgické gestá – z..., Šaddaj, Aura.     pohľadnice

ZAČIATKY VÝCHODNÉHO OBRADU

    V priebehu prvých niekoľkých storočí po Kristovi vznikli vo Východorímskej ríši dve hlavné skupiny miestnych Cirkví, sústredené okolo veľkých sídel: Antiochia v Sýrii a Alexandria v Egypte. Tieto strediská boli nielen hlavnými mestami vo Východorímskej ríši, ale taktiež boli diecézami apoštolského pôvodu. Sám sv. Peter spravoval Antiochiu pred odchodom do Ríma a Alexandria odvodzovala svoj pôvod od kniežaťa apoštolov, a to prostredníctvom svojho učeníka sv. Marka. Tieto dve strediská mali veľmi veľký vplyv vo vtedajšej dobe na všetky menšie miestne Cirkvi a ich prostredníctvom boli evanjelizované okolité krajiny.
    Na tomto mieste nemožno nespomenúť aj tretie stredisko – Jeruzalem. Posvätné postavenie svätého mesta ako dejiska nášho vykúpenia urobilo z Jeruzalema veľké centrum pútnictva a kláštorného života, jeho liturgické obyčaje sa rozšírili do celého sveta. Hoci jeruzalemský obrad už nefunguje ako odlišná tradícia, stopy jeho obyčajov možno nájsť vo väčšej alebo menšej miere v obyčajoch každého obradu, ktorý dnes jestvuje.
    Tradície týchto troch Cirkví – Antiochie, Alexandrie a Jeruzalema – tvoria základné zdroje, z ktorých sa vyvinul východný obrad. Obyčaje starých Grékov z Alexandrie podľahli monastickým a sýrskym vplyvom a rozvinuli sa do koptského obradu súčasného Egypta a etiópskeho obradu, ktorý predstavuje národnú náboženskú tradíciu v Etiópii. Vývoj sýrskej tradície, sústredený do Jeruzalema a Antiochie, je v mnohom komplikovanejší. V samej Sýrii starodávna grécka liturgia Antiochie si neskôr osvojila svoje obyčaje vyhovujúce Jeruzalemu a utvoril sa západosýrsky obrad, vyskytujúci sa v Levante e medzi malankarskými kresťanmi v Indii. Maronitský obrad v Libanone je v podstate latinizovanou obmenou tej istej tradície.
    V Perzii, mimo hraníc Rímskej ríše, mala sýrska tradícia odlišný priebeh. Kresťanstvo sa najprv rozšírilo do Perzskej ríše z Edessy v Mezopotámii, dcéry Antiochijskej Cirkvi a dôležitého strediska semitskej kultúry. Antiochia, Alexandria a Jeruzalem patrili v tomto období do sféry gréckeho jazyka a gréčtina bola ich liturgickým jazykom. Kóptčina a sýrčina boli do liturgického života zavedené neskôr a to, keď sa Cirkev rozšírila do pobrežného pásma Egypta a Sýrie a pod vplyvom kláštorov a malých usadlostí sa transformovali náboženské obyčaje.
    V 4. storočí však rastie mohutne aj vplyv Konštantinopolu. Cisár Konštantín v roku 330 premiestnil sídlo svojej ríše do Byzancie a z Konštantinopolu sa stal “nový Rím” a jeho biskup nadobudol postavenie s veľkou politickou dôležitosťou tak v Cirkvi, ako aj v Rímskej ríši. Zvrchovanosť cirkvi v Konštantinopole na Východe čoskoro schválila celá Cirkev. V roku 381 na 2.sneme v Konštantinopole zaujíma Konštantinopol druhé miesto medzi tradíciami, po Ríme.
    Novonadobudnutá výnimočnosť Konštantinopola viedla k rozvíjaniu a obohacovaniu starých tradícii Byzancie. Obyčaj Antiochie a Jeruzalema zohrali rozhodujúcu úlohu pri konečnom utváraní byzantského obradu. Tento obrad sa postupne rozšíril po väčšine kresťanského Východu i do slovanských krajín a v súčasnosti sa s ním stretávame po celom svete.
    Zostala nám tradícia v Arménsku, ktorá je charakterizovaná ako syntéza prvkov, pochádzajúcich zo Sýrie a Kapadócie. Arménsky obrad je teda nositeľom podobnosti so starou liturgiou Byzancie. Koncom 4. storočia sa Arménska Cirkev stala nezávislou od arcibiskupa v Cézarey v Kapadócii a jej liturgia, vysluhovaná v národnom jazyku, bola neskôr prispôsobená byzantskému a latinskému vplyvu.
    Uvažujeme o jednotlivých tradíciách, ale pozrime sa aj na to, čo vo všeobecnosti tá tradícia je. Sv. Otec vo svojom liste píše: “Tradícia je dedičstvom Kristovej cirkvi, živou spomienkou na Zmŕtvychvstalého, s ktorým sa apoštoli stretli a o ktorom podali svedectvo, ktorí ďalej odovzdali živú spomienku naň svojim nástupcom v nepretržitej následnosti, ktorá je zaručená od apoštolskej sukcesie vkladaním rúk až po biskupov našich dní. Tradícia sa odráža v historickom a kultúrnom dedičstve každej cirkvi, ktoré sa utvorilo zo svedectva mučeníkov, otcov a svätcov, ako aj zo živej viery všetkých kresťanov v priebehu stáročí až do dnešných dní. Nejde tu o neustále opakovanie formúl, ale o dedičstvo, ktoré uchováva živé a pôvodné kerygmatické jadro. Tradícia chráni Cirkev pred nebezpečenstvom zhromažďovať len premenlivé názory a garantuje jej istotu a kontinuitu. Ak ponímame obyčaje a z vyklosti každej Cirkvi ako nemeniteľné, zaiste vzniká tu nebezpečenstvo pozbaviť tradíciu živej skutočnosti, ktorá narastá a rozvíja sa a ktorú jej práve Duch garantuje, aby mohla osloviť ľudí všetkých dôb. A ako sa Písmo rozrastá s každým, kto ho číta, tak sa rozrastá každý iný prvok živého dedičstva Cirkvi v porozumení veriacich a obohacuje sa vo vernosti a kontinuite novým obsahom. Len ak sa uskutoční prijatie toho, čo Cirkev nazýva tradíciou v poslušnosti viery, umožní to jej transplantáciu do rozličných historicko-kultúrnych situácií a daností. Tradícia nie je nikdy púhou túžbou po minulých veciach a formách alebo bolestnou spomienkou na zašlé privilégiá, ale je živou spomienkou nevesty, ktorá sa večne omladzuje láskou, ktorú prechováva”.

    Na mnohých miestach môžeme dnes počuť názory na to, čo vlastne priniesli východné Cirkví všeobecnej Cirkvi. Aký význam v dejinách všeobecnej Cirkvi zohrávajú východné Cirkví. Pozrime sa preto na to, akú úlohu zohrávala východná Cirkev v dejinách.
    Ak sa pozrieme do histórie ranného kresťanstva vidíme, že najväčšie udalosti sa odohrávajú vo východnej polovici Rímskej ríše. Mohli by sme teda vysloviť takú malú hypotézu, Cirkev sa teda zrodila na Východe. Po stáročia Východ ovplyvňoval život a myslenie Cirkvi. Až okolo 8. storočia vidíme akési presunutia významového ťažiska smerom na západ. Avšak týmto presunom nesmie nikto zmazávať znak ducha Východu aj pre budúci život Cirkvi – veď tu vznikala kresťanská teológia a askéza, po 900 rokov sa každý ekumenický koncil konal tu... Každá jedna tradícia Východu zohrávala veľmi dôležitú úlohu pri utváraní a udržiavaní spoločného dedičstva katolíckej Cirkvi.

~ThLic. Miroslav Iľko~


1 Apoštolský list Orientale Lumen 14-15

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε