www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?osobnosti&meno=POTA%8A%2C+J%E1n+Mari%E1n%2C+OSBM%2C+Dr.
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Osobnosti gréckokatolíckej cirkvi

Dnes je: 25. november 2017     Meniny oslavuje: Katarína

Zoεpédia - náhodný výber: Exorcizmus, Episcopus, Turistika a Cirkev.     pohľadnice

Peter Krajňak, ml. | Čítanosť(5782)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu

POTAŠ, Ján Marián, OSBM, Dr.

(2. marec 1918 Prešov – 23. február 2006 Prešov)
jeromonach - bazilián, protoihumen Rádu sv. Bazila Veľkého, titulárny kanonik, biskup podzemnej Cirkvi
POTAŠ, Ján Marián, OSBM, Dr.

    Narodil sa 2. marca 1918 v Prešove, v rodine živnostníka Jozefa Potaša a Emmy, rod. Smilňavskej. Po ukončení ľudovej a následne na to meštianskej školy v Prešove, ako štrnásťročný v roku 1932 odchádza na Podkarpatskú Rus, kde vo februári vstupuje do Činu sv. Vasilija Velikoho v slávnom baziliánskom monastyre na Černečej Hore pri Mukačeve. Po baziliánskej formácii prijíma v tomto ráde 1. júna 1939 večné sľuby. Prvú etapu prípravy na svjaščenstvo započal gymnáziálnymi štúdiami v Mukačeve, pokračoval v štúdiu filozofie v Mukačeve a Užhorode a v rokoch 1940 – 1943 absolvoval teologické štúdiá v Mukačeve, v Prešove a v Olomouci. Na svjačšenika ho vysvätil 12. februára 1943 /Sviatok Troch svätiteľov 30.1 podľa starého kalendára/ v Medzilaborciach vtedajší prešovský vladyka, svjaščenomučenik Pavel P. Gojdič, ČsVV.. Ako novokňaz pôsobil krátko v Toryskách a neskôr v internáte Gréckokatolíckej russkej učiteľskej akadémie v Prešove, pričom bol poverený viesť detskú farnosť pri monastyre otcov baziliánov. Po celý ten čas bol v priamom kontakte s vladykom Pavlom P. Gojdičim, ČsVV.. V rokoch 1945 – 1948 študoval právo na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

Jeho strastiplná cesta sa začala v lete 1948, keď bol pol roka zatknutý. Na základe udalostí v Mukačevskej eparchii z roku 1947, kedy sa už dala tušiť likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu, bol vladykom Gojdičom poverovaný zvláštnymi úlohami súvisiacimi s očakávaným prenasledovaním a konal misie medzi gréckokatolíckym národom s cieľom zachovania vernosti Svätému Otcovi. 22. februára 1949 bol priamym svedkom prepadu prešovského monastyra baziliánov, čím sa skončila jeho plodná práca s mládežou a verejné kňazské účinkovanie. Spolu so spolubratmi bol zadržaný a do konca roku 1950 prešiel viacerými tábormi nútených prác (Nováky, Hlohovec a pod.), pričom bol vyšetrovaný na viacerých miestach a presviedčaný, aby prestúpil na pravoslávie. Tieto ponuky rázne odmietol.  

V zime roku 1950 bol v Bratislave vo vykonštruovanom súdnom procese odsúdený na desať rokov väzenia. Po odsedení polovice trestu bol počas internácie vo Valdiciach v roku 1954 neočakávane podmienečne prepustený na slobodu. Kedže sa nemohol vrátiť na Slovensko, pracoval manuálne ako robotník v meste Teplice v severných Čechách. Po odhalení jeho tajnej práce s mládežou bol v roku 1958 znova odsúdený na osem rokov, avšak na základe uvoľnenia politickej situácie a z toho vyplývajúcej všeobecnej amnestie bol v roku 1960 definitívne prepustený z väzenia. Do roku 1968 naďalej žil a pracoval v Tepliciach, kde si urobil elektrotechnickú priemyslovku a stal sa nakrátko tesne pred „Pražskou jarou“ námestníkom riaditeľa v Stavomontážach.

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi sa v roku 1968 vrátil do Prešova, kde pôsobil ako kaplán prešovskej farnosti. Krátky čas bol správcom farnosti Fulianka, okr. Prešov. Vďaka jeho nezlomnému entuziazmu, nebojácnosti a organizačným schopnostiam sa mu 29. októbra 1968 podarilo zabezpečiť exhumáciu ostatkov vladyku Pavla P. Gojdiča, OSBM,  ktorý bol od svojej smrti v roku 1960 pochovaný na leopoldovskom väzenskom cintoríne a previezť ich do Prešova. Za tento akt i neskoršie knižné spracovanie životopisu vladyku Pavla Gojdiča bol medzi rusínskym ľudom veľmi vážený a obľúbený. Po dvojročnom pôsobení v Prešove, kde jeho aktivity sledovala ŠtB a zároveň po nezhodách s vtedajším ordinariátom, kedy otec Marián kritizoval postupnú slovakizáciu obradov a odklon od „Gojdičovských tradícií“, odchádza v roku 1970 za parocha do farnosti Vyšný Orlík, okr. Svidník. Tu organizuje duchovný život, na jeho fare sa stretáva mládež, v mladých chlapcoch prebúdza túžbu po svjaščenstve a tajne vedie sestry baziliánky. V roku 1973 je v Brne v prísnom utajení na súkromnom byte vysvätený na biskupa. Jeho svätenie bolo platné, avšak bolo nedovolené, preto ho nikdy Svätá stolica v Ríme oficiálne nezverejnila. Vedeli o ňom iba najbližší priatelia. Po aktívnom období práce vo farnosti Vyšný Orlík odchádza v roku 1994 do dôchodku, ale i v poslednej fáze života neprestal aktívne pracovať pre Gréckokatolícku cirkev. Od roku 1970 do roku 1994 bol protoihumenom Rádu sv. Bazila Veľkého v Československu. I jeho zásluhou táto rehoľa pretrvala na území Slovenska do dnešných dní. Ako protoihumen započal proces obnovy Krásnobrodského monastyra a zakúpením a prístavbou novej budovy obnovil monastyrský život baziliánov v Prešove. Rovnako tak dopomohol k obnove rehoľného života sestier baziliánok v Prešove. Z tejto pozície bol horlivým šíriteľom kultu Prečistoj Ďivy Mariji a Preosvjaščenoho vladyku Pavla P. Gojdiča, ČsVV..

Podobne ako v rokoch 1943 až 1947 keď bol redaktorom prílohy Blahovistnika – Zorja, i po spoločenských zmenách v roku 1989 neprestal byť literárne činný. Okrem množstva samizdatovej literatúry, ktorú pripravil v čase komunizmu a počas duchovných podujatí ju distribuoval, od roku 1991 do roku 1995 bol šéfredaktorom časopisu Blahovistnik, ktorému po roku 1989 hrozil zánik. Otec Marián ho pripravoval pre rusínskych veriacich Prešovskej eparchie v ukrajinskom jazyku, nakoľko národnostne bol zástancom tzv. rusínsko-ukrajinského smeru, čo možno vybadať aj z jeho publikácií. Po dlhoročnom zhromažďovaní materiálov o vladykovi Pavlovi Gojdičovi a vladykovi Vasiľovi Hopkovi vydal v roku 1994 a 1995 v ukrajinčine v dvoch zväzkoch Žittja viddane Bohovi – žiťepis Preosvjaščenoho Pavla Gojdiča, neskôr nasledovala pre čitateľa na Slovensku najobšírnejšia publikácia o tomto biskupovi pod názvom Dar lásky a do tretice to bola fotodokumentačná kniha zo života vladyku Pavla Martyr Episkopis Presoviensis. Do tlače pripravil na spôsob knihy Dar lásky i životopis vladyku ThDr. Vasilija Hopku, ktorý však doteraz nebol vydaný.

    Posledné roky života prežil otec Marián v monastyre sestier baziliánok v Prešove, ktoré sa o neho príkladne starali. Zhoršujúci sa zdravotný stav mu nedovolil aktívne ovplyvňovať niektoré javy, ktoré on zo svojho pohľadu považoval ako škodlivé pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku a na ktoré upozorňoval množstvo známych, ktorí ho v Prešove navštevovali. Otec Marián Potaš po naplnení svojho kňazského života, nesúc pokorne i mnohé životné krivdy usnul pripravený na stretnutie so svojim Spasiteľom v prešovskej nemocnici 23. februára 2006. Pohrebné obrady boli vykonané v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove v pondelok 27. februára 2006 a jeho telesné pozostatky boli uložené do spoločnej hrobky otcov baziliánov na Mestskom cintoríne v Prešove a to i napriek faktu, že jeho vyryté meno sa nachádza na hrobe rodiny Potašovej na prešovskej Kalvárii, kde pôvodne otec Marián chcel spočívať.

 

Lit.: BABJAK, J.: Zostali verní VII. Košice. SLOVO, 2001. - POTAŠ, M.: DAR LÁSKY . Prešov. Rád sv. Bazila Veľkého, 1999. - Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava. LÚČ, 2000. – BLAHOVISTNIK - Mesačník priateľov Baziliánov na Slovensku. roč. XLII, č.3, 2006. - TIMKOVIČ, V.J.: Letopis Krásnobrodského monastiera. Prešov. vyd. Blahovistnika,1995.

Autor: Peter Krajňak, ml. - všetky životopisy osobností od tohto autora (3)

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε