www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?osobnosti&meno=SABOL%2C+%8Atefan+Sebasti%E1n%2C+OSBM
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Osobnosti gréckokatolíckej cirkvi

Dnes je: 30. apríl 2017     Meniny oslavuje: Anastázia

Zoεpédia - náhodný výber: Agapé, Olej, Mantia.     pohľadnice

PhDr. Valéria Juríčková | Čítanosť(5231)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu

SABOL, Štefan Sebastián, OSBM

(07.12.1909 Prešov – 19.02.2003 Warren, USA)
SABOL, Štefan Sebastián, OSBM

Štefan Sebastián Sabol, OSBM sa narodil 7. 12. 1909 v Prešove v ukrajinsko-slovenskej rodine Michala a Márie (rod. Ižarikovej). Hoci bol otec Ukrajinec, doma používali mamin rodný jazyk – slovenský. Bývali v dome na dnešnej Sabinovskej ulici, ktorý v súčasnosti už, žiaľ, nestojí. Prvé školské roky Štefana sú situované do čias Rakúsko-Uhorska. Je teda samozrejmé, že v mestskej škole získaval prvé vedomosti v maďarčine. Už počas štúdia začal písať prvé básne a publikovať ich v americkom časopise Svit ditej (Homsted,1922) a v prešovskom periodiku Russkoe slovo (1924).

17. 8. 1924 ako pätnásťročný vstúpil do rehole baziliánov na Černečej hore pri Mukačeve, kde v tom čase intenzívne prebiehala reforma rehole. 1. 4. 1926 zložil prvé rehoľné sľuby a prijal rehoľné meno Sebastián. V rámci štúdia získal humanitné vzdelanie (štúdium rétoriky a filozofie) v haličských kláštoroch v Krechove pri Žovkve, v Lavrove pri Starom Sombore a v Dobromili.

Kvôli výraznému nadaniu ho jeho predstavení v roku 1932 poslali do Ríma, kde pokračoval v štúdiu na známej Gregoriánskej univerzite, ktoré ukončil stupňom licenciátu. Veľkým medzníkom v jeho živote sa stal 24. 8. 1934, deň jeho vysviacky, ktorú prijal z rúk otca biskupa Petra Pavla Gojdiča, OSBM v Prešove. Vysviacke predchádzala profesia v reholi baziliánov (12. 8. 1934).

Od roku 1935 Š. S. Sabol pôsobil v Užhorode ako profesor gymnázia a zároveň ako formátor baziliánskych študentov teológie. Súčasne od augusta 1935 prevzal redakciu časopisu Blahovistnik Presvj. Serca Christovoho, ktorý vychádzal v ukrajinčine a používal gramatiku I. Paňkevyča. V šarišsko-zemplínskej oblasti väčšina väriacich nerozumela spisovnej ukrajinčine, a tak sa redakčná rada rozhodla vydávať slovenskú mutáciu Blahovistnika pod názvom Misionar Najsv. Serca Isusovho. Články v ňom boli publikované v šarišsko-zemplínskych dialektoch. Šéfredaktorom obidvoch časopisov bol práve Š. S. Sabol.

Zo stránok vtedajších periodík sa dozvedáme o mnohých misiách a duchovných cvičeniach, ktoré dávali otcovia baziliáni v dedinách dobového Zakarpatska. Medzi nimi aktívne pôsobil aj otec Sabol. 22. septembra 1935 sa v Chuste uskutočnilo zasadnutie spoločnosti Tovarystvo Pidkarpatskych ukrajinskych pysmennykiv i žurnalistiv“ (Spoločnosť podkarpatských ukrajinských spisovateľov a žurnalistov), na ktorom bol S. Sabol zvolený do funkcie podpredsedu. Obdobie, v ktorom pôsobil v tejto spoločnosti, nie je známe. Od 8. – 12. 8. 1937 v Užhorodskom kláštore sa uskutočnila druhá provinciálna kapitula. Listom z 12. 1. 1938 otec Archimadrita Tkačuk menoval provinciálnu radu v takom zložení: konzultori – Miron Volynec, Hlib Kinach, M. Jevčak (predstaviteľ maďarských kláštorov); provinciálny sekretár: Štefan S. Sabol.

Keď sa Užhorod v dôsledku Viedenskej arbitráže stal časťou Maďarska, centrum Podkarpatskej Rusi sa presunulo do Chustu. Ten sa po krátkej zastávke v Malom Bereznom stal miestom ďalšieho pôsobenia otca Sabola (riaditeľ eparchiálneho internátu Alumneum). Tu sa aktívne zapojil do známych historických udalostí Karpatskej Ukrajiny ako jej kaplán. Po tragickej porážke boja za národnú svojbytnosť „maďarské úrady ... rozhodli, že všetci baziliáni, ktorí sa nenarodili na Podkarpatskej Rusi, alebo v Maďarsku, sa museli vysťahovať. V dňoch medzi 20. aprílom a 14. májom roku 1939, maďarskí žandári s bajonetmi v rukách deportovali niektorých baziliánov na hranice so Slovenskom. Jednalo sa o deväť rodákov z územia Slovenska: o. Sebastiána Sabola, o.Nikodéma Kretta (1912-1983), o. Mariána J. Sučku (1900-1967); bohoslovcov: Mariána J. Potáša, Emanuela M. Hlaváča (1919-1978), Jána M. Maguru (1919-1950), Hieronyma Fedoroňka; novica Inocenta J. Fedoroňka (1923-1971) a brata pomocníka Metoda M. Švajku (1902-1979).

V noci, 23. mája, násilne prinútili k prechodu slovenských hraníc aj dvoch bazliánov haličského pôvodu: o. Hliba Kinacha (1888-1980) a brata Beniamína Navrockého (1878-1942), ktorých poľské úrady odmietli prijať, pretože mali československé občianstvo. Medzičasom (koncom mája roku 1939) tu prišieli o. Polykarp Bulyk (1885-1961), protoihumen Provincie sv. Mikuláša na území Podkarpatskej Rusi.“

Táto komunita bola kanonicky sformovaná 9. júla 1939 a Š. S. Sabol sa stal jej prvým predstaveným. Spočiatku im bola pridelená farnosť v Medzilaborciach. Od roku 1940 sa presunuli do Trebišova a od 6. júla 1947 sa centrom generálnej delegatúry stal Prešov. 4. marca 1948 dekrétom Východnej kongregácie v Ríme bola pôvodná generálna delegatúra zmenená na Provinciu sv. Cyrila a Metoda a jej prvým protoihumenom bol menovaný Štefan Sebastián Sabol, OSBM. Aj v nových podmienkach pokračoval v pastoračnej činnosti, zúčastňoval sa misií a duchovných cvičení.

Aj keď činnosť baziliánskej rehole na Slovensku mala sľubnú budúcnosť, udalosti konca štyridsiatych rokov negatívne ovplyvnili všetky predstavy. Dnes známa „likvidácia rehole“ (i Gr.kat. cirkvi) neprišla však zrazu, ale bola postupne pripravovaná. Už 14. marca 1947 bol uväznený o. Pankrác Hučko, OSBM, správca farnosti sv. Klimenta v Prahe, obvinený zo spolupráce s banderovcami. Uväznenie o. Hučku viedlo otca biskupa P. Gojdiča a P. Bulyka, aby intervenovali na Ministerstve spravodlivosti a Pápežskej nunciatúre v Prahe. Otec Sabol dostal dokonca potvrdenie od Židov, ktorým P. Hučko zachránil životy počas prenasledovania v rokoch vojny. Ako predstavený o. Hučka osobne cestoval do Prahy, aby sa o udalosti okolo jeho zatknutia dozvedel viac. Vďaka sestre, ktorá mala známych na Najvyššom súde sa skontaktoval s Dr. Hartmanom, ktorý mu umožnil 15-20 minútové stretnutie s Pankrácom Hučkom. Pri tejto príležitosti podal svedectvo v jeho prospech.

Po návrate do Prešova ho navštívil „ex-monach“ Jozafát Torbyč, ktorého ešte ako klerika vylúčili z kláštora v Užhorode za nevhodné správanie. Rozprával mu, že práve utiekol z boľševického pekla a chce sa dostať do Nemecka. Nikto sa mu však veľmi nevenoval. J. Torbyč postupne navštívil aj ostatné baziliánske kláštory a otca biskupa P. Gojdiča. Až asi o rok neskôr sa dozvedeli, že J. Trobyč je v službách NKVD, ktorému podal správu, že na vlastné oči videl v ich kláštore antisovietsku rádiostanicu a že predstavený baziliánov na cyklostyle tlačí antisovietske letáky, ktoré pašuje na ukrajinské Zakarpatsko. Tieto falošné správy sa začali rýchlo šíriť, o čom prinášali správy kňazi z Užhorodu a Mukačeva.

Stále častejšie sa na S. Sabola pýtali štátni úradníci v Prešove a v Trebišove. Otec P. Bulyk mu raz povedal: „Otec protoihumen, nemali by ste veľa rozmýšľať, ale rýchlo odísť za hranice. Ste predstaveným Rádu, ktorý komunisti majú na očiach, boli ste redaktorom Blahovistnika v Užhorode, Sovieti majú v rukách vaše články proti ateistickému komunizmu, vaše básne a obvinenia Torbyča proti vám a nášmu Rádu. Dlho som o tom rozmýšľal a došiel som k záveru, že ste najviac zo všetkých vystavený nebezpečenstvu ... Vietor veje z Karpatskej Ukrajiny a NKVD vás skôr či neskôr dostane.“ Š. Sabol si uvedomoval nebezpečenstvo. Svoje osobné veci zbalil do 5 neveľkých balíčkov a odniesol ich do sirotinca sestričkám služobniciam. Bolo tam sedem denníkov, nová zbierka básní, cenné listy, napr. od A. Vološina, D. Zubrického, I. Nevyckej a iných. Žiaľ, všetko neskôr sestričky pri prehliadke agentami NKVD hodili do ohňa.

23. júna 1948 odcestoval do Bratislavy, kde bolo stretnutie predstavených reholí a riaditeľov Katolíckej Akcie. Počas pobytu v Bratislave ho informovali, že denne prichádzajú do kláštora policajti a chcú sa s ním rozprávať (vraj v záležitosti o. Hučka). S. Sabol sa teda rozhodol cestovať do Prahy, aby overil, či ho skutočne hľadá štátna polícia, alebo NKVD. Na Najvyššom súde sa jeho obavy potvrdili. Žiadne svedectvo nepotrebovali. Stretol tu však istého známeho človeka, ktorého pred rokom videl v miestnosti Dr. Hartmana. Videl, že sa s ním chce rozprávať. Vyšli teda na chodbu, kde sa začal ich rozhovor. Najprv mu hovoril o spôsobe vyšetrovania o. Hučka a podobných jemu. Potom pokračoval: „Mali ste pravdu, keď ste boli pred rokom v kancelárii s vašou sestrou, že aj vy ste mali byť uväznený spolu s vaším biskupom Gojdičom. Našťastie, Slovenská národná rada sa vtedy postavila proti tomu, aby nevyvolala kritiku uprostred katolíckeho obyvateľstva na Slovensku. Biskup Gojdič má veľkú úctu, lebo je jediným politicky neskompromitovaným biskupom Slovenska. Všetkým je známe, že za Tisovho režimu ho dokonca prenasledovali, snažili sa zbaviť ho biskupskej hodnosti a uväzniť. Teraz je to preňho veľkým plusom. Z ohľadu naňho neuväznili ani vás, lebo, ako som počul, máte byť tiež veľkou rybou v cirkvi. Ale tu nejde ani o otca Hučka, či biskupa, či o vás. Ide o vašu cirkev, ktorú chcú skompromitovať a zničiť. ... Teraz komunisti majú všetku moc vo svojich rukách, a preto sa dá očakávať, že sa pomaly začnú prehliadky vo vašich farnostiach a kláštoroch a budú uväzňovať vplyvnejších kňazov. Spomeňte si na moje slová: pomaly vás všetkých vyhlásia za politických zločincov a nepriateľov národa, lebo taká je vôľa vyšších inštancií, proti ktorým je naša vláda bezmocná.“ Keď sa s ním Š. Sabol stretol na druhý deň, povedal mu: „Prichádzajú na vás čierne chmáry a je mi vás ľúto. Váš biskup bude určite skoro uväznený a vy, priateľu, možno ešte skôr. Sovietska ambasáda vám nedaruje vašu aktívnosť. Vaši mnísi nedávno chodili po dedinách a upevňovali veriacich vo vytrvalosti vo viere. Zorin je dobre informovaný o vašej činnosti. ... Nebuďte naivný. Pamätajte – ste na muške.“ S. Sabol napriek zjavným dôkazom chystaného nebezpečenstva váhal s emigráciou. Jedného dňa za ním prišiel z Prešova do Prahy baziliánsky klerik: „Otec biskup Pavol a otec ihumen Bulyk ma poslali, aby som vám povedal: horúčkovité hľadanie polície veští čosi veľmi zlé, čo sa už-už môže stať. Keď vás chytia, určite prídu aj ďalšie uväznenia a skôr prijde likvidácia našej cirkvi. Keď vás nechytia, budú dezorientovaní a potom možno plná likvidácia našej cirkvi bude odložená na neskôr. Ste predstaveným Rádu, proti ktorému je obrátená všetka zloba komunistov. Zatiaľ sa neodvažujú uväzniť biskupa a preto hlavnú pozornosť zatiaľ obrátili na vás, aby chytili najprv vás a potom všetkých baziliánov a nakoniec aj biskupa a tak zničili vedenie cirkvi. Kvôli tomu vás otec biskup Pavol a otec ihumen Bulyk prosia a naliehajú, aby ste sa urýchlene vzdialili niekde za hranice.“

Hoci s neistotou a výčitkami, ale v poslušnosti biskupovi a otcovi ihumenovi sa Š. Sabol rozhodol. Po ukrývaní sa v kláštoroch Čiech a Moravy 22. 8. 1948 prekročil hranice Rakúska (spolu so sestrami baziliánkami Jozefou a Doroteou). Čas, ktorý prežil v Rakúsku je spojený s mestami Linz, Salzburg a Insbruk. Po niekoľkých skúsenostiach, že agenti NKVD ho intenzívne hľadajú aj tu, usiloval sa čo najskôr dostať do bezpečia v Ríme.

V dňoch 13.-18. decembra 1948 sa v Prahe na Najvyššom súde konal proces so „skupinou banderovcov“, medzi nimi aj Š. Sabolom. 18. 12. 1948 bol v neprítomnosti odsúdený na doživotné väzenie. Podľa svedectva mnohých mal rozsudok znieť oveľa tvrdšie, ak by „bol prítomný“.

V Ríme na Gregoriánskej univerzite pokračoval v štúdiu a ukončil ho získaním doktorátu po obhájení práce o ukrajinskom polemistovi Meletijovi Smotryckom. Z Ríma pokračoval na svojej ceste do USA, kde už pôsobilo niekoľko zakarpatských baziliánov. V čase jeho príchodu Kongregácia pre Východné cirkvi listom zo dňa 20. 4. 1951 potvrdila dohodu medzi Rádom a Pitsburgským ordinariátom v záležitosti odovzdania farnosti sv. Jána Krstiteľa v Uniontowne pod správu zakarpatských baziliánov. Š. Sabol sa stal ich prvým predstaveným a zároveň kňazom farnosti. Ďalšími pôsobiskami boli mestá Bedford (Ohio), Hemtremk (Michigan) a definitívne sa usadil vo farnosti Warren (Michigan).

Aj v Amerike aktívne pokračoval v publikačnej činnosti. V rokoch 1967-69 viedol v kanadskom časopise Svitlo rubriku Bahato ľudej zapytuje... (Mnoho ľudí sa pýta...). Okrem tejto rubriky publikoval niekoľko beletrizovaných príbehov. Aby nevznikla konkurencia kanadskému časopisu, začala Americká provincia od roku 1950 vydávať náboženské brožúrky v edícii Slovo dobroho Pastyra. V rámi nej S. Sabol vydal 15 brožúrok, tri z nich pod pseudonymami – I. Magura, M. Stankanynec, S. Jahodovskyj.

Pri príležitosti 900 rokov od Východnej Carihradskej schizmy (1054-1954) vydal prvý diel rozsiahlej vedeckej práce Katolictvo i pravoslavie, ktor v roku 1992 doplnil druhým dielom.

Medzi kultúrnou verejnosťou je Š. Sabol známy predovšetkým pod pseudonymom Zoreslav, ktorým podpisoval svoje básne. V tridsiatych rokoch vyšli v Užhorode dve zbierky. Zi sercem u rukach (So srdcom v rukách) a Sonce i blakyť (Slnko a blankyt). Tretia zbierky Blakytni eskadry (Blankytné eskadry) bola pripravená do tlače, ale žiaľ zhorela spolu s jeho denníkmi a korešpondenciou. V roku 1963 vydal v New Yorku výber z predchádzajúcich zbierok Z rannich vesen (Z predjarí), doplnený o nový cyklus. Niektoré z básní nechal v rukopisoch a želal si, aby boli zverejnené až po jeho smrti. Dnes sa spolu ďalšími nezverejnenými dokumentmi nachádzajú v archíve Doc. PhDr. Ľubice Babotovej, CSc..

Aby bol portrét Štefana Sebastiána Sabola, OSBM úplný, treba spomenúť jeho zásluhy pri napísaní oslavnej piesne na počesť 1000 rokov od „krstenia Rusi“, ku ktorej hudbu skomponoval Miron Fedorov z Philadelphie. Svojím podielom prispel aj na vzniku bohoslužby na sviatok Vladimíra Veľkého (utierne, polnočnice, večierne a sv. liturgie). Napísal aj bohoslužbu na počesť všetkých ukrajinských svätých. Svätá synoda ukrajinskej Gréckokatolíckej cirkvi a Rímsky pápež súhlasili s jeho požiadavkou zaviesť medzi cirkevné sviatky Nedeľu všetkých ukrajinských svätých.

Zhodnotiť celý záber činnosti Š. S. Sabola, OSBM dnes nie je možné. Sám hovorí, že publikoval asi 200-250 článkov v časopisoch Ukrajinske slovo (Užhorod-Paríž), Svoboda (Užhorod), Blahovistnik (Užhorod-Chust), Svoboda (Jersy-City), Ameryka (Philadelphia), Svitlo (Toronto, Kanada). Predniesol asi 20 prednášok na historicko-cirkevné a teologické témy v katolíckych spolkoch Obnova a Katolícka akcia a v podobných spolkoch v Užhorode, Chuste, Berehove, New Yorku, Philadelphii, Chicago a v Detroite. Celá jeho publikačná činnosť sa postupne kompletizuje, aby mohla byť vedeckou verejnosťou ocenená.

Štefan Sebastián Sabol, OSBM žil posledné roky v domove pre starších rehoľníkov vo Warrene (Michigan). Zomrel 19. februára 2003 vo veku 94 rokov.

Autor: PhDr. Valéria Juríčková - všetky životopisy osobností od tohto autora (2)

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε