Boh - Božia spravodlivosť

Túžba po odplate je vrodená každému človeku.

Všimnime si, že už malému dieťaťu je ľúto, ak niekto niekomu ublíži. Aj keď mu povieme, aby sa neplietlo do vecí, ktoré sa ho netýkajú, nebude spokojné. Pochádza jeho ľútosť z pomsty? Veď nejde o neho, ale o iného. Teda už malé dieťa má vedomie, že zlo musí byť potrestané a zamlčať prípad pokladá za spoluvinu.

Tak je to aj u Boha, ktorý vo svojej nekonečnej láske je aj nekonečne spravodlivý. To vyplýva z vyhlásenia Prvého vatikánskeho koncilu (1870),  ktorý hovorí, že Boh je v každej dokonalosti „nekonečný“ (DS 3001).

Táto Božia spravodlivosť v širšom zmysle je totožná s poctivosťou alebo subjektívnou svätosťou; v užšom zmysle a vlastnom je to vytrvalá vôľa dať každému, čo mu patrí. Pekne to vyjadruje staré ľudové poďakovanie: „Pán Boh zaplať!“

V prvom rade tu treba povedať, že Boh je sám sebe zvrchovaným zákonom, a preto jeho spravodlivosť spočíva v tom, že robí to, čo je povinný sebe, že sa vo všetkom riadi so zreteľom na svoju podstatu. Preto svoju česť a slávu kladie za posledný cieľ stvorenia i všetkých ďalších skutkov. Voči tvorom je Boh spravodlivý tak, že im dáva to, čo si ich prirodzenosť a cieľ vyžadujú. V mravnej oblasti rozumieme spravodlivosťou tú dokonalosť, ktorou Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá.

Boh ako podstatná svätosť nutne miluje dobro a nenávidí zlo. Teda lásku voči dobru prejavuje odmenou a odpor voči zlu prejavuje trestom. Takto mravný poriadok, t. j. Božie zákony, majú svoju sankciu. Božia trestajúca spravodlivosť je dôsledkom Božej svätosti, ktorou Boh miluje dobré a nenávidí a trestá zlé.

Boh netrestá hriešnika len preto, aby ho napravil a iných pred hriechom zadržal, ale i preto, aby urážka spôsobená hriechom bola napravená a vážnosť mravného poriadku potvrdená.

Dôkazy zo Svätého písma:

Sväté písmo na mnohých miestach dokazuje Božiu spravodlivosť. Často ju opisuje ako absolútnu Božiu spravodlivosť, ale tiež aj takú, ktorá je základom, dôvodom a ochranou všeľudskej spravodlivosti.

Svoju spravodlivosť Boh osvedčil mnohými dôkazmi na Adamovi, Kainovi, Noemovi, Jozefovi, Mojžišovi, Šaulovi, Dávidovi, a i. 

V knihe žalmov čítame:

„Pán je spravodlivý a miluje spravodlivosť“ (Ž 10, 7).

„Pane, ty si spravodlivý a správne sú tvoje rozsudky“ (Ž 117, 137).

Odstrašujúci príklad opisuje Sväté písmo o kráľovi Antiochovi v Druhej Makabejskej knihe. Prenasledoval vyvolený národ ako len mohol. Dokonca vo svoje pýche povedal, že z Jeruzalema urobí židovský cintorín. Lenže mocný a spravodlivý Boh rozhodol inak: Zasiahol ho nevyliečiteľnou chorobou (2 Mak 9, 4-28). Sám si to pred smrťou priznáva: „Je spravodlivé byť poddaným Bohu a smrteľník nech si spupne nenamýšľa, že je rovný Bohu“ (2 Mak 9, 12).

V Novom zákone Pán Ježiš zdôrazňuje v mnohých podobenstvách, že Boh podľa svojej spravodlivosti dobrých odmení, zlých však potrestá, zvlášť na konci sveta, keď „príde   v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov“ (Mt 16, 27).

O odmene a treste hovorí aj podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Boháčovi, ktorý sa za svoj neľudský život nachádza v pekle, Abrahám hovorí o Lazárovi, ktorý je v nebi, toto: „Teraz sa tu on teší a ty sa trápiš“ (Lk 16, 27).

Dôkazy z Tradície:

Svätí Otcovia a Učitelia Cirkvi mali dosť príležitostí, aby písali o Božej spravodlivosti. Preto často vyzývali veriacich, aby vytrvali v čnostnom živote, poukazujúc na Božiu spravodlivosť. Boli to najmä Origenes, sv. Augustín, Tertulián a i.

Sv. Tomáš Akvinský poukazuje na to, že spravodlivosť môže byť zámenná, teda taká, ktorá spočíva vo vzájomnej výmene nejakých hodnôt, ako napr. predaj a kúpa. Táto spravodlivosť zachováva rovnosť medzi vzájomne vymenenými hodnotami, takže niekto dá druhému toľko, koľko od neho dostal. Tento druh spravodlivosti nemôže byť medzi Bohom a človekom, lebo človek všetko svoje základné bytie, a tak aj všetko ďalšie, dostal od Boha. Boh teda nemôže byť niečo dlžný svojmu tvoru, veď ten všetko dostal od Boha. V tomto zmysle píše sv. Pavol: „Kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť?“ (Rim 11, 35).

Iný druh spravodlivosti je spravodlivosť rozdeľujúca, ktorou predstavený spoločnosti dáva každému, čo mu patrí. Boh touto spravodlivosťou odmeňuje dobrých a trestá zlých. Lebo Boh ako podstatná svätosť nutne miluje dobro a nenávidí zlo. Lásku voči dobru prejavuje odmenou a odpor voči zlu prejavuje trestom. Takto mravný poriadok, t. j. Božie zákony majú svoju sankciu. Boh sa síce neteší pokutujúcemu trestu pre samotný trest (že to postihnutého bolí), ale sa teší poriadku svojej spravodlivosti, ktorá vyžaduje trestať

V závere treba povedať, že Boh nie je povinný za každý hriech uložiť primeraný trest a odpustiť až po rovnocennom zadosťučinení, ako to učili aj niektorí Otcovia.

 Boh, ako najvyšší Pán a Vládca, Zákonodarca a Sudca, môže hriech odpustiť aj bez náležitého zadosťučinenia, dokonca aj bez akéhokoľvek zadosťučinenia. Nie je zodpovedný vyššej moci, a teda prislúcha  mu aj právo omilostenia, t. j. sloboda odpustiť.

Možno povedať, že Boh v tomto živote viacej prejavuje svoje milosrdenstvo, ktoré je prvým koreňom každého Božieho diela. Na druhom svete však viacej prejavuje svoju spravodlivosť tým, že žiada vyúčtovanie zo svojich darov.

Preto Božia spravodlivosť nás má pobádať k spasiteľnej bázni, k zanechaniu hriechov a k usilovnej práci na väčšiu Božiu slávu - v nás samých i v našich blížnych, aby sme si zaslúžili veniec spravodlivosti, ktorý nám dá Pán, spravodlivý Sudca.