www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?zoepedia&heslo=Duchovn%FD+z%E1%9Eitok
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Teológia > Zoepédia

Dnes je: 21. august 2017     Meniny oslavuje: Jana

Zoεpédia - náhodný výber: Dcéry Panny Márie Po..., Proskomídia – „Na če..., Deuterokánonické spi....     pohľadnice

Čítanosť(721)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu

Duchovný zážitok

Duchovný zážitok
Páter Peter Dufka SJ v augustovom pokračovaní rubriky venovanej spiritualite hovorí o význame duchovného zážitku, ktorý nie je iba výsledkom ľudského úsilia.
 
Obdobie prázdnin a dovoleniek je obdobím i nových zážitkov. Človek sa totiž nerekreuje len fyzickým či duševným odpočinkom, ale i novou skúsenosťou či zážitkom, ktoré akoby naštartovali nové sily a motívy. I samotné slovo recreare to naznačuje. Znamená znovuobnovenie, znovu stvorenie.
 
Všetky zážitky majú v sebe niečo mimoriadne, ojedinelé a nevšedné. Obyčajne nás niekam posunú a pekné zážitky vzbudia v nás túžbu po ich opakovaní. Zvyčajne sa zapíšu hlboko do pamäti a radi sa k nim vraciame. Prirodzene túžime vyskúšať a zažiť niečo nové vo fyzickej či psychickej oblasti, ale i na reštartovanie našich duchovných síl potrebujeme zážitok. Skúsme si všimnúť dve udalosti, ktoré prostredníctvom zážitku pomohli naštartovať duchovné sily jednotlivých osôb.
 
Na svetové dni mládeže v Krakove sa pripravovalo i 21 mladých ľudí z rôznych krajín sveta, ktorí sa stretli v Košiciach, aby sa priučili majstrovstvu písania ikon. Účastníci tohto podujatia boli zo Singapuru, Španielska, Poľska a Rumunska. Počas týždňového kurzu vytvoril každý z nich jedno dielo. Nemálo ma prekvapila ich schopnosť zachytávať duchovné aspekty tejto tvorby. Celý týždeň bol naplánovaný tak, aby každý deň pribudla na obraze nejaká časť. Na prázdnu dosku sa najprv naniesli obrysy ikony, ktorú si ikonografi mohli zvoliť podľa vlastného výberu. Potom naniesli na dosku plátkové zlato, ktoré tvorí pozadie obrazu a v nasledujúcich dňoch pribudla farebná kompozícia ikony. Nakoniec sa mladí ikonografi venovali rukám a tvári. Prekvapilo ma, s akou bázňou, citlivosťou a pozornosťou k tomu pristupovali, a keď sa im ju s pomocou odborníkov podarilo napísať, z nejednej tváre sa vykotúľala slza dojatia. Zrazu sa pred nimi objavila tvár, ktorá istým spôsobom komunikovala. Akosi spontánne sa v atmosfére ateliéru takmer pri každom stole rozvinul tichý dialóg medzi tvárou Krista alebo Bohorodičky a ich tvorcom. Bolo to nielen o písaní ikon, ale najmä o stretnutí s ikonou Krista, ktorá je v každom jednom z nás.
 
Mimoriadnu vnímavosť na duchovné podnety som mal možnosť pozorovať i počas večerného stretnutia pod názvom Magis circle, pri ktorom sa každý z účastníkov podelil o svoje skúsenosti s ostatnými. Prekvapilo ma ich prepojenie medzi ikonografiou a duchovným vedením či sprevádzaním. Zdalo sa mi, akoby títo mladí ľudia intuitívne vnímali potrebu duchovného vedenia či usmerňovania.
 
Na začiatku práce viacerí z nich nepopísanú čistú dosku vnímali ako obraz svojho vlastného vnútra, do ktorého sa postupne zapisovali udalosti života. V týchto zápisoch nejeden z účastníkov priznal zlé ťahy štetca svojho správania, alebo nevhodne namiešané farby komunikácie či životných postojov, podobne ako pri ikonografii. Pri písaní ikon sa neraz obracali na odborníka, ktorý im poopravil či celkom prepísal niektoré časti ikony, a tak vrátil ich dielu správnu podobu.
 
I nalepovanie tenkej vrstvy zlata, ktoré má tvoriť pozadie ikony a ktoré bolo potrebné odstrániť z miest, kam mala prísť tvár, pripomínalo odstraňovanie všetkého, čo k obrazu Boha, na ktorý sme stvorení, jednoducho nepatrí. Celkom tak, ako to jestvuje už v tradícii cirkvi pri odstraňovaní zlých návykov a nečností.
 
Viacerí si uvedomili, že duchovný zážitok sa nedeje len naším pričinením, ale že tu vstupuje i Niekto iný. Niektorí z mladých ikonografov sa cítili ako apoštoli na hore premenenia, ako na mieste, kde zažívali prítomnosť samotného Boha. Tento týždeň ponúkol mladým ikonografom sériu zážitkov, ktoré celkom isto reštartovali ich duchovný život. Toľko z ikonografickej dielne v Košiciach
 
Istá moja známa Jaroslava sa v roku 2004 zúčastnila na eucharistickom kongrese v Ríme. Dozvedela sa o ňom čírou náhodou. Neďaleko rímskeho námestia Piazza Navona jednoducho spozorovala procesiu, ku ktorej sa zo zvedavosti a istej sympatie pripojila. Celá procesia, v ktorej vybrané osoby niesli sviatosť oltárnu, mala pokojnú atmosféru. V strede procesie bola sviatosť, ktorú pútnici sprevádzali so sviečkami v rukách. Jaroslava absolvovala takéto pokojné putovanie ulicami mesta, v ktorých pulzoval bežný život po prvý raz vo svojom živote a zanechalo to na nej hlboký dojem. Ľudia na tento sprievod s eucharistiou reagovali rôzne. Niektorí okoloidúci sa prežehnávali, pokľakli na kolená a sklonili hlavu pred prechádzajúcou sviatosťou. Avšak nechýbali i takí, ktorí sa vysmievali a hlučne rušili. Bol to pre ňu nepríjemný pocit. Sprievod však neopustila, ba dokonca pociťovala akúsi radosť z toho, že sa za vieru nehanbí.
 
Kongres trval niekoľko dní a sprevádzalo ho viacero aktivít. Vo viacerých kostoloch si mohla vypočuť silné svedectvá viery, obrátenia či zbavenia sa drogovej závislosti. Počas trvania eucharistického kongresu boli otvorené kostoly i v nočných hodinách, v ktorých bola vyložená sviatosť oltárna. Jaroslava využila túto príležitosť a zastavila sa v malom kostolíku. Chcela ho však využiť viac na oddych než na adoráciu. Utiahla sa nenápadne do kúta kostola, aby si trochu odpočinula. Z akéhosi miesta zaznievala pokojná hudba. Sadla si na jedno z prázdnych miest a o krátku chvíľu zakúsila zážitok, na ktorý nikdy nezabudne. Sama o ňom hovorí takto: „Po chvíli tichého sedenia s prižmúrenými očami som zistila, že napriek hudobnej citlivosti prestávam vnímať zvuk gitarovej hudby, ktorý ma spočiatku zaujal a začínam si uvedomovať iné, oveľa silnejšie vnemy. Niekto akoby kráčal priamo ku mne. Jasne som pociťovala že je to osoba, i keď kroky som nepočula. Približovala sa bez toho, aby vydávala nejaké zvuky, ale jasne som si uvedomila jej prítomnosť. Zrazu som pocítila lásku, ktorá na mňa dopadala ako prúd rieky. Vedela som, že je to Boh, ktorý sa ma dotýka. Úžasný pocit dobra sprevádzala i akási bázeň. Pocítila som, akoby ma Boh prikryl svojou nesmiernou dobrotou a ja som si uvedomila, že nič tak intenzívne som doteraz nezažila. Akoby som si v duchu hovorila: Mne stačí menej. Ale ten prúd lásky a šťastia stále narastal. Z tohto pocitu som sa prebrala až vtedy, keď ma moja kamarátka drgla a ukázala na dva košíky pri oltári s nápismi: Boh ti hovorí, Boh ťa počúva. Jarka sa pomaly dvihla a po ceste k oltáru prosila o potvrdenie toho, že to, čo zažila, neboli len jej výplody fantázie. Keď pristúpila ku košíku, vytiahla si papierik s veršom Iz 49, 16: Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou.“
 
„Tento zážitok zmenil úplne môj život,“ hovorí Jarka. „Všetky dovtedajšie zážitky boli ako zrnko prachu. Cítila som, ako sa oslobodzujem od starých predstáv o Bohu, kde dominovala séria príkazov a nariadení. Nemusím robiť nič svetoborné, aby ma Boh miloval. Vždy som to akosi tušila, ale nikdy som to nezažila, ako práve teraz.“ Keď som si vypočul tento zážitok, zistil som, že viacerých ľudí tento príbeh neoslovuje, pretože nemajú žiadnu skúsenosť tohto druhu. Akosi spontánne mi zišla na um známa veta cirkevných otcov, ktorí tvrdia, že len podobný rozumie podobnému. Zážitku tohto druhu môžu porozumieť len tí, čo aspoň čiastočne prežili niečo podobné.
 
Milí priatelia, na rekreáciu nášho duchovného života občas potrebujeme i duchovný zážitok. Nemôžeme si ho sami nadobudnúť, ale môžeme vytvoriť isté podmienky. Jeho darcom je samotný Boh.
 
Slovo si môžeme vypočuť aj v mp3

všetky súvisiace články (1) »

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε