Kadidlo a okiadzanie

Kadidlom nazývame nielen vôňu a dym, ale aj samotnú matériu. Kadidlo pochádza z Indie, ale existujú zmienky o jeho používaní aj u Židov. Jeho názvy, ako lívanon, líbanum a tiež thymiama hovoria o obetovaní, pretože kadidlo sa užíva pri obetiach.

V pohanskej, ale aj židovskej bohoslužbe bolo veľmi často používané a bolo považované za symbolický akt klaňania sa Bohu. Okiadzanie je teda symbolom modlitby a samotná vôňa a dym sa vznášajú k Bohu ako príjemná vôňa duše.

V židovskej bohoslužbe (porov. 3 Moj, 10,1; 4 Moj 16,17nn; Iz 60,6; Ž 140,2) na zlatom oltári musel denne ráno a večer, keď sa prinášalo jahňa, jeden vyžrebovaný kňaz nad uhlíkom, vzatým zo zápalného oltára, zapáliť sväté kadidlo. To smel vykonať iba on a za profánne vykonávanie tejto služby prichádzala smrť. V 2Moj 30,34 je návod, ako sa pripravuje hmota na okiadzanie. Ďalej u proroka Malachiáša je jedna stať (1,11), kde sa hovorí, že sa bude v mesiášskej dobe od príchodu Mesiáša až do konca prinášať Bohu čistá obeť – Mincha (chlieb a víno) a Kadidlo. Aj na základe tohto miesta Svätého Písma bolo veľmi blízke kresťanom, že počas Eucharistie užívali kadidlo.

Aj napriek týmto biblickým obrazom sa najmä západná cirkev bránila používaniu kadidla v liturgii, s odôvodnením, že je nevhodné a nedôstojné pre kresťanskú bohoslužbu používať symboly z pohanských kultov. Až približne v 5.st. sa začalo i v kresťanstve používať kadidlo pri bohoslužbách. Na Východe nebolo žiadnych zábran (svedectvá z Jeruzalema zo 4.st.), pričom sa rešpektoval aj hygienický zreteľ. Vo všednom živote sa v antike používalo kadidlo aj na očisťovanie vzduchu.

Okiadzanie je podľa svedectva cirkevných Otcov teda symbolom modlitby, klaňania sa a obete Bohu. Okiadzaním sa uctievajú sväté ikony a veci, okiadzaním veriacich sa ich modlitby prijímajú a udeľuje sa im posvätenie, ktoré prichádza neviditeľne ako samotná vôňa kadidla. Okiadzaním sú obetné dary vyňaté z denného používania, sú požehnávané a posväcované, aby boli Bohom prijaté.