www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?zoepedia&heslo=Trojica+-+dogma+Najsv%E4tej%9Aej+Trojice+v+u%E8en%ED+Cirkvi
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Teológia > Zoepédia

Dnes je: 25. november 2017     Meniny oslavuje: Katarína

Zoεpédia - náhodný výber: Klirosa, Evanjelizátor, Lention.     pohľadnice

PaedDr. František Dancák | Čítanosť(6390)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu

Trojica - dogma Najsvätejšej Trojice v učení Cirkvi

Trojica - dogma Najsvätejšej Trojice v učení Cirkvi

Vývoj a formulovanie dogmy

Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi. V priebehu storočí sa preto snažila vypracovať a formulovať svoju trojičnú vieru, aby prehĺbila svoje chápanie viery a aj preto, aby ju bránila proti bludom, ktoré ju deformovali. Najmä pokiaľ išlo o označenie, čo je v Bohu jedno, z druhej strany, čo je v Bohu tri. To bolo dielom prvých koncilov, ktorým pomáhala teologická práca cirkevných Otcov a Učiteľov Cirkvi. Cirkev však od počiatku apoštolských čias stále verila a od veriacich žiadala, aby vyznávali jediného Boha Otca všemohúceho i Ježiša Krista, jeho jediného Syna i Svätého Ducha (porov. Apoštolské vyznanie viery).

„Na formulovanie dogmy o Najsvätejšej Trojici musela Cirkev vytvoriť vlastnú terminológiu pomocou pojmov filozofického pôvodu: «podstata», «osoba» alebo «hypostáza», «vzťah» atď. Tým však nepodriadila vieru ľudskej múdrosti, ale dala nový, nezvyčajný význam týmto termínom, ktoré mali od toho času vyjadrovať nevýslovné tajomstvo, ktoré «nekonečne presahuje všetko, čo môžeme ľudským spôsobom pochopiť»“ (KKC 251).

Najstaršia formulácia cirkevnej viery v Najsvätejšiu Trojicu je v Symbolum apostolicum, ktoré slúžilo vo forme starorímskeho krstného symbolu od 2. storočia ako základ pre vyučovanie katechumenov a tiež ako krstné vyznanie. Je vybudované na trinitárnej krstnej formule slov sv. Matúša: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého...“ (Mt 28, 19).

Kristova Cirkev riadiac sa jasným učením Svätého písma, Tradície, od svojho začiatku verila v tajomstvo Najsvätejšej Trojice, tak, ako tomu verí dnes. Svedčia o tom:

- Verejné vzory viery, čiže symboly, vyznania, ktoré boli ešte pred Nicejským všeobecným snemom v rôznych cirkvách podľa podania pochádzajúce od apoštolov. Napr. v symbole, ktorý sa nachádza v apoštolských ustanoveniach a ktorý bol používaný hlavne na východe pri sviatosti krstu (porov. KKC 249).

 V učení o Najsvätejšej Trojici sa zhodujú všetky symboly viery prednicejskej, menovite vyznanie viery cirkvi: jeruzalemskej, cezareo-palestínskej, antiochijskej, cyperskej a cirkvi Malej Ázie, ktoré sú najpríbuznejšie nášmu symbolu Niceo-carihradskému; ďalej vyznanie viery cirkvi alexandrijskej a rímskej. Z toho možno usudzovať, ako presne sa apoštolská tradícia zachovala a udržala.

Svedčia o tom i obrady a zvyky dávnej Cirkvi:

- Obrad krstu, ktorý sa vždy vykonával podľa príkladu Ježiša Krista: V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Pri tom, opierajúc sa o apoštolské podanie, skrze trojité ponorenie krstiaceho do vody, aby tým ešte jasnejšie bolo dané svedectvo o viere Cirkvi a krstiaceho sa v tri rovné osoby jediného Boha. Pravzorom kresťanského obradu je krst samého Ježiša Krista. Maliari ikon ho znázorňujú ako prvé výslovné zjavenie Najsvätejšej Trojice.  

„Ako sme boli poučení,“ píše sv. Bazil, „tak sme boli pokrstení, a ako sme boli pokrstení, tak veríme a vyznávame. Je to totiž pečať našej viery, viera je potom súhlas daný Bohu, ktorý pôsobí v Trojici.“

- Malé slávoslovie, ktoré bolo na počiatku používané prevážne v dvoch formulách: 

„Sláva Otcu skrze Syna vo Svätom Duchu“, alebo: „Sláva Otcu i Synu so Svätým Duchom“ a niekedy: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.“

- Nakoniec aj pieseň na večierni, z ktorej sv. Bazil Veľký uvádza slová: „ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha, Boha...“, aby ukázal vieru dávnych kresťanov v rovnosť Svätého Ducha s Otcom a Synom.

    & nbsp;   &n bsp;   Ďalej sú to rozsudky, ktoré vyniesla dávna Cirkev proti osobám, ktoré si dovoľovali nejakým spôsobom prekrúcať dogmy o Svätej Trojici. Sú to zvlášť hlasy Svätých Otcov a Učiteľov Cirkvi, pápežov, ktorí bludárov hneď vylučovali, keď zavrhovali božstvo a jednobytnosť Syna s Otcom.

Sú to tiež svedectvá Svätých Otcov a Učiteľov Cirkvi, ktorí žili v prvých troch storočiach: Sv. Klement Rímsky, sv. Teofil Antiochijský, Tertulián, sv. Dionýz Alexandrijský, zvaný Veľký, sv. Augustín.

Patria tu i najstaršie učenia o Najsvätejšej Trojici:

- Učiteľský list pápeža Dionýza Rímskeho (259-268), ktorý v polemike s vyššiecitovaným Dionýzom Alexandrijským napísal dva listy „epochálneho významu“, zavrhujúci sabelianizmus, triteizmus a subordinacianizmus.

- Nicejský symbol (325), ktorý vzišiel z obranného boja proti arianizmu, a ktorý zvlášť vyzdvihuje pravé božstvo Syna a jeho rovnosť čo do podstaty s Otcom.  

- Niceo-carihradský symbol, ktorý je úradným vyznaním viery Druhého všeobecného koncilu v Carihrade (381).Vznikol z obranného boja proti arianizmu a macedonianizmu, ktoré vedľa božstva Syna zdôrazňuje aj božstvo Svätého Ducha. 

- Rímsky koncil za pápeža Damaza I. (382) podáva súhrnné odsúdenie bludov staroveku proti Svätej Trojici, predovšetkým macedonianizmu. Tu treba poznamenať, že za jeho pontifikátu  sa skončil trojičný spor Carihradským koncilom roku 381.

- Atanázovské vyznanie viery, ktoré nepochádza od sv. Atanáza, ale pravdepodobne od latinského autora z 5.-6. storočia, obsahuje vo veľmi jasnom a prehľadnom podaní súhrn cirkevnej náuky o Trojici a vtelení.

- Najdokonalejšiu symbolovú formuláciu trojičnej náuky z čias Svätých Otcov predstavuje Symbol Jedenástej synody v Tolede roku 675, ktoré je zostavené na spôsob mozaiky z textov Svätých Otcov, predovšetkým sv. Augustína, Fulgencia a sv. Izidora zo Sevilly, a predchádzajúcich synód, zvlášť Šiestej synody v Tolede roku 638.

    

V stredoveku majú pre cirkevnú formuláciu učenia o Najsvätejšej Trojici význam:

- Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215, ktorý podal súhrn trojičnej náuky: „Je jedna najvyššia, nepochopiteľná a nevysloviteľná bytnosť, ktorá je opravdivo Otec, Syn a Duch Svätý; súčasne tri osoby a každá jednotlivo z nich je osoba, a preto je v Bohu iba jedna Trojica a nijaká Štvorica. Pretože každá z troch osôb je onou bytosťou, to jest podstatou, bytnosťou a či božskou prirodzenosťou. Táto bytosť sama je princípom všetkých vecí; okrem nej nemôže byť iný princíp...“(DS 804). 

- Na Druhom vatikánskom koncile dosť často Cirkev hovorí o Bohu Otcovi, Božom Synovi a Svätom Duchu. Vo vieroučnej konštitúcii O Cirkvi (Lumen gentium) v 1. kapitole (Tajomstvo Cirkvi)  hovorí o vôli večného Otca spasiť všetkých, o poslaní a úlohe Syna a o Svätom Duchu, ktorý posväcuje Cirkev. „A tak sa celá Cirkev javí ako «jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud»“ (4).

Čo o tom hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi.

V 1. kapitole Verím v Boha Otca, ktorá začína Vyznaním viery v Boha, ktorý je prvý a posledný (porov. Iz 44, 6), počiatok a koniec všetkého, hovorí (v bode 234), že tajomstvo Najsvätejšej Trojice je hlavné tajomstvo viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda zdrojom všetkých ostatných tajomstiev viery. Je to najzákladnejšie a najpodstatnejšie učenie v hierachii právd viery. Preto v 2. odstavci je krátko vyložené, akým spôsobom bolo zjavené tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ako ho Cirkev formulovala a napokon, ako skrze božské poslanie Syna a Svätého Ducha Boh Otec uskutočňuje svoj dobrotivý plán stvorenia, vykúpenia a posvätenia (bod 235).

Katechizmus zdôrazňuje, že zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola od počiatku koreňom živej viery Cirkvi, hlavne skrze krst. Svoj výraz nachádza v krstnom vyznaní viery formulovanom v kázaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Podobné formulácie sa už objavujú v apoštolských spisoch, ako napr. pozdrav, ktorý je v Druhom liste sv. Pavla Korinťanom: „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2 Kor 13, 13), ktorý rímska cirkev prijala ako pozdrav do svätej liturgie (bod 249).

Cirkev sa v priebehu prvých storočí snažila jasnejšie formulovať trojičnú náuku už aj preto, aby prehĺbila svoje chápanie viery, a aby zároveň  bránila vieru proti bludom, ktoré ju deformovali. Bola to aj úloha prvých koncilov, ktorým pomáhalo teologické bádanie cirkevných Otcov (bod 250).

Zmieňuje sa aj o tom, ako Cirkev pre vyjadrenie článku viery o Trojici musela vyvinúť vlastnú terminológiu s pomocou pojmov filozofického pôvodu. Týmto prevzatým termínom nepodriadila vieru ľudskej múdrosti, ale dala im nový, neobvyklý zmysel, aby vyjadrovala nevýslovné tajomstvo, ktoré nekonečne prevyšuje všetko, čo sme v našej ľudskej obmedzenosti schopní pochopiť (bod 251). 

Preto v závere tohto odstavca o Najsvätejšej Trojici ešte raz zdôrazňuje, že tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom viery a kresťanského života. Len Boh sám ho môže poznať tým, že sa zjavuje ako Otec, Syn a Svätý Duch (bod 261).

Hlavný obsah dogmy o Najsvätejšej Trojici

Hlavný obsah dogmy o Najsvätejšej Trojici je:

V Bohu sú tri osoby:  Otec, Syn a Svätý Duch.

Každá z týchto troch osôb vlastní číselne tú istú Božiu podstatu, čiže jednota v Trojici a Trojica v jednote.

Mohli by sme to povedať aj takto:

Boh Otec, Boh Syn, Boh Svätý Duch, nie však traja bohovia, ale jeden. A keď je tu každá osoba zvlášť nazývaná Bohom, tak preto, že každá z nich je samostatnou osobou a vlastní všetky Božské dokonalosti.

1. Jednota sa týka bytnosti (prirodzenosti, podstaty), potom vlastnosti a Božej činnosti.

 Božia podstata - hoci ju vlastnia tri osoby, nie je rozdelená, ani znásobená, ale jediná. Tri božské osoby nie sú len spojené alebo združené, nie sú v jednote ani druhotnej, ani morálnej, ani súhrnnej, ale ich jednota je číselná (numerická, matematická). Keďže majú jednotu a tú istú nerozdelenú podstatu, sú rovné - ale spolupodstatné.

Toto učenie o Najsvätejšej Trojici podáva zvlášť Štvrtý lateránsky koncil (1215), ako sme  to už vyššie citovali. Teda každá božská osoba je pravý Boh a pretože každá má tú istú božskú podstatu, je jediný Boh. Tak, ako o tom jasne hovorí Atanázovské vyznanie viery: „Tak  je Otec Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a predsa nie sú to traja Bohovia, ale jeden Boh“ (DS 75).

Jednota - týka sa ďalej Božích vlastností. Ako jediná bytnosť, prirodzenosť a podstata, tak sú aj jedny vlastnosti, ktoré táto vlastní. Pekne je to vyjadrené v Atanázovskom vyznaní viery: „Ako je Otec, tak je Syn, tak je Duch Svätý: nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch Svätý. Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý. A predsa nie sú to traja Veční, ale jeden Večný, ako ani traja Nestvorení, ani traja Nezmerní, ale jeden Nestvorený, jeden Nezmerný“ (DS 75).

Jednota sa týka aj činnosti troch božských osôb navonok a vyplýva z jedinej prirodzenosti, ktorá je základom a pôvodcom činnosti. Jedenásta synoda v Tolede (675) to definovala takto: „Sú totiž neoddeliteľné vo svojom bytí a účinkovaní“ (DS 531). Štvrtý lateránsky koncil (1215) zasa takto: „Každá z troch osôb je onou bytosťou, to jest podstatou, bytnosťou a či božskou prirodzenosťou. Táto bytosť sama je princípom všetkých vecí...“ (DS 804).

2. Trojica sa týka osôb - ktoré sú, čo sa týka prirodzenosti, celkom jedno a to isté. Rozdielnosť, ktorá je medzi tromi božskými osobami, jestvuje z rozličnosti ich pôvodu a z ich vzájomných vzťahov. O troch božských osobách výslovne hovorí Ježiš Kristus v evanjeliu a všetky vyznania viery. Atanázovské vyznanie viery hovorí takto: „Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého“ (DS DS 75).

Otec, Syn a Svätý Duch sú skutočné tri osoby a nielen obyčajné názvy alebo jednoduché spôsoby, ktorými sa jediná božská osoba zjavovala. Každá z nich má celú a dokonalú Božiu podstatu. Rozlišujú sa medzi sebou protikladnými osobnými vzťahmi, totiž tým, že Otec plodí Syna a od oboch pochádza Svätý Duch. Nie je medzi nimi nijaká závislosť, menšia alebo väčšia dokonalosť a akékoľvek prv alebo neskôr.

3. Poradie: Otec, Syn a Svätý Duch je stanovené na základe večných pochádzaní alebo pôvodu.

Takéto poradie je z dôvodu, že takto sa božské osoby zjavovali a osvedčovali. Najprv sa zjavil Otec, ktorý potom zjavoval Syna a Svätého Ducha. V tomto poradí zasahovali božské osoby do dejín spásy.

Otec poslal Syna, aby spasil svet. Svätý Duch potom bol poslaný od obidvoch, aby naše posvätenie dokonal. V tomto poradí s výnimkou Otca aj napádali bludári božské osoby, a preto ich Cirkev a Otcovia aj v tomto poradí postupne bránili.

O troch božských osobách sa pojednávalo nielen z toho hľadiska, ako zasahovali do dejín spásy, ale aj zo stanoviska rozumového, aký je ich vzťah k podstate a medzi nimi.

Tu treba poznamenať, že Cirkev od počiatku verila a vyznávala Božiu Trojicu, aj keď hneď nemala vypracované učenie v presných pojmoch. Ináč hovoria o Božej Trojici evanjeliá a apoštolské listy, ináč sa o nej vyjadrujú Otcovia a Atanázovské vyznanie viery, ktoré je v celej Cirkvi všeobecne prijaté. Možno povedať, že toto je celkom prirodzený, pochopiteľný a formálny vývoj, ktorý sa netýka podstaty dogmy, ale vyplynul z obrany a teologickej práce, venovanej tejto základnej pravde kresťanstva.

Túto kapitolu možno v krátkosti zhrnúť do niekoľkých myšlienok:

Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách.

Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. Líšia sa od seba navzájom vzťahmi svojho pôvodu. Je to Otec, ktorý plodí, Syn, ktorý je splodený, Svätý Duch, ktorý pochádza. Božská jednota je trojjediná.

Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu. V menách osôb, ktoré vyjadrujú vzťah, sa Otec vzťahuje k Synovi, Syn k Otcovi, Svätý Duch k obidvom.

P o r a d i e  Najsvätejšej Trojice je stanovené na základe večných pochádzaní a pôvodu: Otec, Syn a Svätý Duch.

Autor: PaedDr. František Dancák - všetky heslá od tohto autora (61)

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε