www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://zoe.sk/?zoepedia&heslo=Turistika
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Teológia > Zoepédia

Dnes je: 25. marec 2017     Meniny oslavuje: Marián

Zoεpédia - náhodný výber: Antifóna, Epikléza, Púť, putovanie.     pohľadnice

PaedDr. František Dancák | Čítanosť(4981)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu

Turistika

Turistika

Turistika (z franc. tour = cesta, jazda, „tura“; touriste = výletník) – jedna z foriem telovýchovnej činnosti, aktívneho oddychu spojeného s pohybom a pobytom v prírode vo voľnom čase.

Obsah turistiky tvorí zložka pohybová, kultúrno-poznávacia a zložka odborno-technických vedomostí a zručností.

Podľa spôsobu pohybu turistu v krajine delíme na turistiku pešiu (v náročnom horskom prostredí vysokohorskú), lyžiarsku, cykloturistiku, vodnú turistiku a mototuristiku. V poslednej dobe pribudla agroturistika, ekoturistika, sociálna turistika, a neposlednej miere aj náboženská turistika.

Vznik novodobej turistiky sa datuje do 18. storočia, keď vo Francúzsku Jean-Jacques Rousseau nabádal zvýšiť záujem o prírodu a využiť záujem o prírodu a využiť ju vo výchove.

Slovo turista po prvýkrát použil v roku 1838 francúzsky spisovateľ Stendhal (1783-1842) vo svojej povesti Memoires d’un touriste (Spomienky turistu). Píše o cestách mladého človeka, ktorý cestuje bez toho, aby mal nejaký cieľ. O štyridsať rokov neskoršie slovo turista prijal Slovník Francúzskej akadémie.

História turistiky – začiatky turistiky sú spojené s vyhláseniami viacerých mysliteľov 17. a 18. storočia o potrebe návratu človeka k prírode, živelným využívaním cestovania a následným rozvojom najmä v alpských krajinách. Nová etapa vývoja je spojená predovšetkým so vznikom turistických spoločností. Možno tu spomenúť aspoň niekoľko: Alpine Club (1857), Österreichischer Alpenverein (1862), Schweizer Alpen Club (1863), Club Alpino Italiano (1863), Deutscher Alpenverein (1869) a i. Z týchto potom vznikali medzinárodné turistické spoločnosti. Takto neskoršie vznikla dnešná Svetová organizácia turistiky (WTO) pri OSN.

V jednotlivých formách sa turistika pestovala aj na Slovensku. Zo 16. storočia existujú záznamy o výlete kežmarských mešťanov na Zelené pleso (1567), prešovských študentov do Vysokých Tatier (1598). V období národného obrodenia sa využívala i na národnouvedomovacie ciele (výlety J. Kollára na Znievsky vrch a Vyšehrad, štúrovcov na Devín a Kriváň, z ktorých sa vyvinuli národné púte). V druhej polovici 19. storočia vznikali prvé turistické organizácie. Najväčším a najznámejším bol Uhorský karpatský spolok.

Uhorský karpatský spolok (turistický spolok) bol založený 10. augusta 1873 v Starom Smokovci. Organizoval turistickú činnosť prevažne na Slovensku, najmä vo Vysokých Tatrách. S jeho činnosťou sú spojené aj začiatky ochrany prírody, sprievodcovskej a záchrannej služby. Významným pracovníkom spolku bol Edmund Téry (1856-1917), ktorý sa zaslúžil o rozvoj turistiky najmä vo Vysokých Tatrách. Spolok budoval chaty, cesty, značil turistické chodníky. Zanikol roku 1918.

Už celý rad rokov existuje Svetová federácia turistických sprievodcov. Jej členom sa v poslednej dobe stala i novozaložená Slovenská spoločnosť sprievodcov cestovného ruchu (SSSCR). Táto Svetová federácia organizuje 21. februára na Deň sprievodcov cestovného ruchu sprievodcovské aktivity v oblastiach, kde jednotlivé organizácie pôsobia (najmä prehliadky turisticky zaujímavých miest).

S pojmom turistika, turizmus, sa však stretávame oveľa skôr. Má dokonca aj svojho patróna. Je ním sv. Bernard z Aosty. Čo o ňom vieme?

Sv. Bernard z Aosty, kňaz, ohlasovateľ viery v Alpách, zakladateľ kláštora, sa narodil roku 923 (?) v zámku Menthon, v dnešnom Menthone – St. Bernard pri Annecy (?) vo Francúzsku. Zomrel 13. júna 1007 v Novare (Taliansko). V starej spisovnej nemčine jeho meno znamená: medvedia sila. V katolíckom kalendári je 15. júl jeho pamätným dňom.

Bernard pochádzal zo zámožnej šľachtickej rodiny. Študoval v Paríži – právo a filozofiu. Potom ale neposlúchol návrh svojho otca k drahej svadbe.

Legenda hovorí, že bol preto svojím otcom zatvorený vo veži rodičovského zámku, odkiaľ bol oslobodený sv. Mikulášom cez okno. Nato sa stal archidiakonom biskupa z Aosty. Či bol niekedy vysvätený na kňaza, je otázne.

Bernard videl pretrvávajúcu modloslužbu chudobných ľudí v horách a rozhodol sa posilniť ich vieru. Jeho kázne obrátili počas niekoľkých rokov veľa ľudí. Pôsobil pri budovaní viacerých biskupstiev. Aj v Lombardii dosiahol mnoho obrátení a konal zázraky.

Nebezpečný alpský priechod Mont-Joux medzi Walle a dolinou Aosta používalo mnoho cestujúcich, predovšetkým mnoho pútnikov. Bernard založil roku 962 k ich ochrane kláštor vo výške priechodu, ktorý je dnes pomenovaný po ňom a je spravovaný augustiniánmi. Neskoršie v St. Bernard postavil aj hospic.

Známymi sa stali aj trénované psy, pomenované po Bernardovi. Týchto psov používali mnísi na záchranu zasypaných turistov. Mnísi ich už vtedy nasadzovali ako svojich pomocníkov. Vyšľachtili ich k samostatnej psej rase, dodnes známej ako Bernardini.

Iné ústne podanie pozná Bernardov život skoro 100 rokov neskôr, a premiestňuje miesto jeho narodenia do údolia Aosty a jeho smrť do roku 1081.

Hrob sv. Bernarda sa nachádza v Novare (Taliansko). Relikviár s jeho ostatkami sa nachádza v kláštornom chráme v Bourg-St.-Pierre vo Švajčiarsku.

Už v 12. storočí bol Bernard v celom Piemonte uctievaný ako svätý. Za svätého bol však vyhlásený až roku 1681 pápežom Inocentom XI. Iné podanie hovorí o jeho svätorečení roku 1120. Pápež Pius XI. ho roku 1923 vyhlásil za patróna obyvateľov Álp, horolezcov a lyžiarov. Na obrazoch sa znázorňuje s diablom a vežou.

Pre úplnosť treba povedať, že na hraniciach medzi Švajčiarskom a Talianskom, v nadmorskej výške 2473 m, je alpský priesmyk Col du Grand Sant Bernard (Priesmyk sv. Bernarda Veľkého). Nachádza sa medzi vrcholmi Mont Nort (2867 m) a Pic de Drona (2950 m), medzi skupinkou Walliských Alp a skupinou Mont Blanku.

Cestu cez Alpy poznali už Kelti. V rímskej dobe tu bol dokonca postavený Jupiterov chrám, podľa ktorého tento priesmyk dostal pomenovanie Mont Joux, alebo Mont Jovis. Dodnes to pripomína aj planina Plan de Jupiter, vpravo od švajčiarskej colnice, kde dnes stojí kamenný kríž z roku 1816 a bronzová socha sv. Bernarda z roku 1905.

Cez priesmyk na svojich výpravách prechádzali Longobardi, ako aj roku 773 po Kr. vojská cisára Karola Veľkého, roku 1077 vojská Jindřicha IV., a roku 1175 vojská Friedricha Barbarosy. Roku 1049 bol v Priesmyku sv. Bernarda z Menthonu založený hospic pre pútnikov (útulok pre pocestných). Dôležitý je aj rok 1800, keď tade prechádzal Napoleon I. so svojou 30 000 armádou pred bitkou pri Marengu.

Zvláštnu kapitolu dejín priesmyku písali aj psy bernardíni, ktoré sa podarilo odchovať miestnym mníchom. Im za záchranu vďačí stovka zblúdilých pocestných.

Dnes stojí v priesmyku hotel, ktorého základom je pôvodný objekt hospicu.

Terajší hospic slúži ako útulok a modlitebný dom. V lete, keď sú hotely pootvárané, hospic prijíma len skupiny študentov, skautov a chudobných. Hospic je v zime čím ďalej tým viac navštevovaný. Zasnežené hory, čistý vzduch a ticho prináša ľuďom oddych od stresu a mestského hluku.

Dodnes tu žijú mnísi, ktorí obývajú staré budovy zo 16. storočia. Kostol je z rokov 1676-78. Zaujímavosťou je náhrobok Napoleonovho generála Desaixa, ktorý padol pri Marengu.

V budovách je zaujímavé múzeum z archeologickými a prírodovednými zbierkami z doby Rimanov. Časť expozície je venovaná psom bernardínom.

Autor: PaedDr. František Dancák - všetky heslá od tohto autora (61)

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε