TAJOMNÁ BOŽSKÁ OSOBA

Ak chceme hovoriť o Svätom Duchu, musíme si najskôr objasniť, kto to je. Svätý Duch je tretia božská osoba Najsvätejšej Trojice. Je osobou, ktorá sa rozhoduje, myslí, cíti, koná a môžeme s ňou mať dôverný vzťah. Umožnilo nám to Kristovo víťazstvo na kríži. V Katechizme Katolíckej cirkvi sa hovorí, že: Cirkev, živé spoločenstvo vo viere apoštolov, ktorú odovzdáva ďalej, je miestom, kde poznávame Svätého Ducha: V Písmach, ktoré inšpiroval, v tradícii, ktorej stále aktuálnymi svedkami sú cirkevní Otcovia. V učiteľskom úrade Cirkvi, ktorý sprevádza svojou pomocou. Vo sviatostnej liturgii prostredníctvom jej slov a symbolov, ktorými nás Svätý Duch uvádza do spoločenstva s Kristom. V modlitbe, v ktorej sa prihovára za nás. V charizmách a službách, ktorými sa buduje Cirkev. V prejavoch apoštolského a misionárskeho života. A vo svedectve svätých, v ktorom prejavuje svoju svätosť a pokračuje v diele spásy /KKC 688/.

Ježiš dokončil dielo našej spásy, splnil svoj prísľub (porov. Jn 14, 16) a zoslal nám svojho Ducha (porov. Sk 2, 1-14). Ten naplní toho, kto uverí a dá sa pokrstiť (por. Sk 2, 38). Keď sme smädní po Svätom Duchu, dostaneme ho (porov. Jn 7, 37) nie preto, že by sme si ho zaslúžili, ale výlučne z Božej dobroty a lásky.

Je dôležité chcieť a  mať Svätého Ducha, pretože kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho (Rim 8, 9). Ako kresťania máme v ňom žiť. V praxi to znamená kráčať tam, kam nás povedie, a byť neustále doňho ponorení. Potrebujeme ho pri všetkom, čo vo svojom živote viery konáme. Mať v sebe Svätého Ducha a žiť v ňom je to najcennejšie, čo môžeme vo svojom živote dosiahnuť. Až vtedy je v nás dovŕšená spása.

Svätý Duch je nazývaný Parakletos, čo prekladáme ako Tešiteľ alebo Advokát (ad vocatus - ten, ktorý je privolávaný). Teda Svätého Ducha máme privolať k sebe, je to náš advokát, pomôže nám so starosťami každodenného života, aj s tým, s čím si nevieme poradiť. Mnohokrát sa snažíme všetko robiť iba vlastnými silami. Chceme žiť sväto, ale nedarí sa nám to. Usilujeme sa nezhrešiť, ale nejde to. Rozhodneme sa žiť podľa evanjelia, ale zlyhávame. Snažíme sa byť dobrými manželmi, rodičmi, ale bez úspechu. Dôvod nášho zlyhania je pritom jednoduchý. Neprosíme o pomoc Svätého Ducha, aby prišiel a posilnil nás. Často sme napojení na ducha tohto sveta. Ten je normou nášho myslenia a konania. A pritom ako kresťania máme prijať za normu nášho myslenia a konania Božie slovo (ktoré neprijímame ako slovo ľudské, ale ako Božie) a otvoriť sa Svätému Duchu.

Otvorenie sa pôsobeniu Svätého Ducha

Predstavme si, že ideme po ulici a stretneme známeho človeka, ktorého, úprimne povedané, nemáme veľmi radi. Samozrejme, že mu to nepovieme. Porozprávame sa a téma, o ktorej hovoríme, sa rýchlo skončí. Taká istá situácia, tá istá ulica, podobná chvíľa: oproti ide človek, ktorého milujeme. Čo urobíme? Téma môže byť tá istá, ale keď sa rozlúčime, zostáva v nás niečo z toho človeka. Doma s nadšením povieme, čo sme s ním zažili. Ten druhý nás ovplyvnil. Práve takto komunikuje s nami Svätý Duch, pretože sme stvorení na Boží obraz. Prvým krokom je, že si ho zamilujeme. Tak sa otvoríme pre jeho pôsobenie. Bez toho ho nemôžeme prijať. On potom začne konať - ticho, osobne a veľmi vnútorne.

Vo Svätom písme sme pripodobnení k nádobe. Pohár nám slúži iba vtedy, keď obsahuje nejaký nápoj. My máme obsahovať Boha, máme byť obrazom Ježišovho života tu na zemi a touto mocou konať. Aj ja som obrazom Boha na zemi, na mňa sa majú ľudia pozerať a hovoriť: „Niečo za tým je! Tak nejako vyzerá Boh. Tak akosi koná.“ Toto má byť pravda o nás. Keď niekam prídeme, ľudia musia zažiť Božiu prítomnosť. Ježiš hovorí, že ten, kto uverí, z toho vnútra potečú prúdy živej vody (Jn 7, 38).

Boží pokoj je niečo, čo musíme mať neustále vo svojom srdci. Dáva nám ho Boží Duch. A tento zvláštny pokoj je schopný uchrániť naše srdcia a naše mysle v každej situácii nášho života, ako o tom píše sv. Pavol v Liste Filipanom.

Ak nedovolíme, aby Boží Duch bol pánom nášho života, budeme sa neustále topiť vo svojich problémoch. Ak toto podriadenie neuskutočníme, obmedzíme moc Svätého Ducha v nás.

Po rozhodnutí skutočne prijať Svätého Ducha si potrebujeme vzbudiť túžbu po ňom a zavolať ho do svojho života, napr. modlitbou Kráľu nebeský. Verme, že keď oňho prosíme, nebeský Otec nám ho pošle (porov. Lk 11, 13). Nemyslime si, že je daný len výnimočným ľuďom. Ježiš ho prisľúbil všetkým, ktorí veria. Nemusíme byť dokonalí ani si ho nemusíme nijako zaslúžiť. Zaslúžil nám ho Ježiš na kríži. Uvedomme si, že ak prijal Svätého Ducha Ježiš, určite ho potrebujeme prijať aj my. Nie je podstatné, či pri tom niečo cítime. Dôležité je, či uvidíme na sebe zmenu svojho života. Naplnenie Svätým Duchom prinesie výsledky. Prejaví sa v reči, v srdci, v postojoch a v konaní. Náhle sú naše slová budujúce, v našom srdci znie pieseň chvály, ďakujeme Bohu a pokorne, opravdivo slúžime ľuďom.

Dovoľme preto Svätému Duchu, aby v nás začal pôsobiť a konať. On nám dáva poznanie o Božej láske. „A Božia láska je vyliata v našich srdciach skrze Ducha Božieho“ (Rim 5, 5). Ak prijmeme Božiu lásku, prekoná v nás všetko. Budeme oslobodení od odsudzovania, odmietania samého seba a neodpustenia.

Ak sa stále a na všetko sťažujeme, mali by sme sa nad tým zamyslieť. Aký duch v nás pôsobí? Pochopme, že keď máme Boha, nič by nám nemalo chýbať. Nakoniec, čo viac môžeme mať. V našom živote máme práve toľko, koľko potrebujeme. Ak prijmeme tento princíp života, potom nebudeme nad ničím plakať. Potom sa nebudeme za ničím naháňať. Budeme vyrovnaní a náš život bude krásny. Svätý Duch bude do nás vyžarovať lásku, a tú nebude možné zastaviť. „Čo nás odlúči od lásky Kristovej?“ (Rim 8, 39) Do nášho života vstúpi pokoj a radosť.

Boh v našom živote vždy niečo sleduje, má s nami zámer. Potrebujeme prežívať vnútorné svedectvo Ducha, aby sme tento plán objavili. Veľmi málo rozumieme Božej vôli, pretože príliš často počúvame démona, ľudí a seba. Tieto hlasy zastierajú Boží hlas v našom živote, preto potrebujeme do svojho života vedenie. Keď začíname mať pochybnosti, uvažujme o tom, či to, čo ideme vykonať, je v súlade s Božou vôľou. Buďme ochotní radšej stratiť, ako získať niečo, čo nie je od Boha. Dôverujme Bohu, a on nás bohato požehná. Kľúčom k požehnaniu je zotrvávanie v Božej prítomnosti. Tráviť čas s ním znova a znova, nielen zopár minút denne, nielen príležitostne. Neustále. Aby sa aj na nás vyplnili slová Písma: „Keď videli Petrovu a Jánovu odvahu a dozvedeli sa, že sú neučení a prostí ľudia, divili sa, lebo ich poznali, že boli s Ježišom“(Sk 4,13).