www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
https://zoe.sk/?citaren&id=481
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 17. jún 2024     Meniny oslavuje: Adolf

Zoεpédia - náhodný výber: Monarchianizmus, Triteizmus, Exorcista (nižšie sv....     pohľadnice

13.11.2007 | Rozhovory | Čítanosť(7893)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Zázrak je aj kvet na pustom vresovisku

Zázrak je aj kvet na pustom vresovisku

O poetických dotykoch Mikuláša Kasardu

 

Len v tichej službe zapriahnutá

smie dotýkať sa duša krásy

a na krídla sa menia putá

čo dobrovoľne pripína si. (Dotyky)

 

Zázrak je aj kvet na pustom vresovisku

O poetických dotykoch Mikuláša Kasardu

 

Vaša poézia učarovala mnohým. Dokážete ňou vyjadriť to, čo mnohí len tušia, no nevedia to pomenovať. Ako prichádzali tie pravé obrazy?

Keby ste čakali rýchlu odpoveď, uviedli by ste ma do rozpakov. Až učebnica psychológie mi pošepla, že sa to dialo na základe združovania predstáv, že prvé husle pri tvorení obrazu hrá objavný zrak, schopnosť vidieť ľudí a veci pod novým uhlom. Pokúsim sa to (aj sebe samému) priblížiť rozborom básne Pastorálna symfónia. Už sám titul básne mi prihral román, v ktorom vystupuje evanjelický pastor a nevidiaca dievčina. V mojej básni je to nevidiaci kolega na gymnáziu, ktorého posadili v zborovni vedľa mňa. Pred vyučovaním si stihol ešte zopakovať svoj budúci výklad. Prstami sa dotýkal dierok slepeckého písma a združovaním predstáv sa vo mne rodil obraz:

Ešte si rýchlo prezrieť prípravy.

Ovečky prsty po jamkách sa pasú.

Len školský zvonček cval ich zastaví

a naznačuje opäť novú trasu.

Prichádza žiačka. Chodbou vedie ho

jak družička svojho svadobníka.

Nový obraz družičky a svadobníka nevyvoláva v nás iba vizuálne predstavy, je v ňom, zachvieva sa v ňom aj ovzdušie sviatočnosti života i dobrý pocit, ktorý sa v nás rodí z radostnej služby.

 

Z čoho vznikla vaša potreba písať?

Z pretlaku zážitkov, citových vzrušení, z očarenia, bolestí a lásky.

Ale na začiatku to bol svet literatúry, knihy, záhrada mojej útechy. V jednom dávnom filme som počul vetu: „A zázrak je aj kvet na pustom vresovisku.“ Čo k tomu ešte dodať? Hádam poznanie a úžas: Všetko je zázrak. Aj to, keď dám signál svojej ruke, aby otvorila dlaň.

A čo naše oči, farebnosť sveta, svetlo ticha, ľudského úsmevu, ba i svetlo nášho svedomia?

 

Je vo vašom pere ešte čosi nevypísané? Cítite potrebu podeliť sa s niečím z vášho sveta?

Už sa mi sotva podarí vypustiť slovo na obežnú dráhu básne. Trať sa končí, treba vystúpiť a doterigať sa pešky do prestupnej stanice. A dopovedať ešte pár viet o svete staroby a o tých, čo už odišli, ale ešte nás veľmi-preveľmi potrebujú. Sú to naši zosnulí, príbuzní i kolegovia. Naši spolužiaci i naši predstavení. Potrebujú naše modlitby a niekedy i naše odpustenie. Vstupujú do našich snov, aby sme si ich pripomenuli.

Skoro všetci zosnulí kolegovia zo zborovne už zaklopali na okná mojich snov. Niektorí iba raz, iní – tí, čo odišli náhle (pod kolesami auta, pod presilou depresie) – klopali často i niekoľko rokov.

Hneď po prebudení som sa za nich pomodlil, za niektorých dal odslúžiť i zádušnú svätú liturgiu.

Raz, keď ma už v slobodnom svete pozvali mladší kolegovia na Deň učiteľov, poprosil som ich, aby urobili zbierku na zádušné sväté liturgie za zosnulých kolegov, aby sme mohli ešte takto spolu (v spomienkach) prežiť sviatok učiteľov.

Aj na pomaturitnom stretnutí po 55 rokoch som do svojej čapice zbieral príspevky na zádušné liturgie za zosnulých spolužiakov.

Mal som dobrý pocit, keď sa mi po mnohých rokoch ukázal naposledy i kolega, ktorý si v presile depresie zobral život. Jeho odev vyzeral ako kňazský ornát a bol plný svetla.

Svoje snové svedectvá by som chcel doplniť zážitkom z nášho rodinného života.

V bolestnej-preboles tnej chvíli, keď som kráčal na pohreb mojej dcérky Terezky, prihováral sa mi cestou jej odkaz: „Radujte sa a veseľte, lebo veľká je vaša odmena na nebesiach.“

Keď som sa už k toľkým veciam popriznával, chcel by som ešte vysloviť svoj pocit, svoje tušenie, že sa ktosi od mladosti za mňa modlil, že ma Pán v najťažších chvíľach prenášal na svojich rukách a preukázal mi svoje dobrodenia, svoju ochranu i svoju lásku.

 

Dnes sa často hovorí o tom, že ľudia, a zvlášť mladí, málo čítajú (nehovoriac o poézii, kdesi v kútiku úplne zabudnutej ako Popoluška). Prečo? Je málo dobrých autorov alebo sme kdesi urobili chybu?

Pri čítaní kníh chceme mať zážitok krásy. A hľadáme samého seba, objavujeme svoje detstvo, svoje lásky, obohacujeme svoje sny, opájame sa predstavami budúcej radosti, ktorá sa vykupuje iba bolesťou a odriekaním. Je šťastím stretnúť sa s takou literatúrou a dať sa ňou osloviť a oblažiť. Dotknúť sa pravdy a krásy života. Ale dotýkať sa krásy môžeme a smieme iba s čistým srdcom. Len čo stratíme čisté srdce, len čo sa dáme oklamať úkladmi Zlého, je koniec našej radosti. Celá krása života, naše očarenie prírodou hasne. Ale všetko nie je navždy stratené. Iba zatemnené. Je tu ešte sestrička Nádej. Je ešte možný návrat márnotratného syna. Do otvoreného Otcovho náručia. I do krajiny pravdy a krásy života. A cesty do nej vedú i terénom krásnych a múdrych kníh i údolím Božieho slova.

Je málo dobrých autorov, urobili sme kdesi chybu? Myslím, že dobrých autorov je mnoho, ale zlých je ešte viacej. Preto musíme byť až úzkostlivo bdelí pri výbere svojho čítania, nepošpiniť svoju dušu, chrániť čistotu a nevinnosť svojho srdca a dotýkať sa krásy. Nech nám v tomto našom predsavzatí pomáha i text francúzskeho spisovateľa Marcela Prousta v poviedke Spoveď dievčaťa. Duševný otras mladej osoby, ktorá stratila svoju nevinnosť, zobrazuje autor v týchto vetách:

„I moju prechádzku akoby stihla neplodnosť. Veci, ktoré mi kedysi stačili na to, aby som bola celý deň šťastná, trocha slnka, žltnúceho v tráve, vône, ktorú vydychuje lístie s poslednými kvapkami dažďa, to všetko stratilo práve tak ako ja svoju lahodnosť a radosť. Lesy, nebo, vody akoby sa boli odo mňa odvracali, a ak som s nimi osamela, úzkostlivo som sa ich opytovala, ale ony mi už nešepkali tiché odpovede, ktoré ma kedysi tak veľmi očarovávali. Listy a nebo, tí božskí hostia, ráčia navštevovať len čisté srdcia.“

 

Ktorých autorov si radi prečítate? Oslovil vás niekto konkrétny?

Knihy sú, ako som už spomenul, záhradou mojej potechy. Mám pri nich dobrý pocit slobodného výberu. Poznal som už, ako sa duša pri čítaní zlej literatúry zablatí a tratí svoj jas, svoju radosť.

Som autorom vďačný za krásne a múdre knihy, spomeniem tu aspoň jednu: Kľúče od kráľovstva (Cronin).

K súčasnej poézii sa už neodvažujem vyjadrovať, pretože poézia je doménou mladosti a ja už žijem v inej zóne.

 

Čítavate aj duchovnú poéziu? Čo by jej nemalo chýbať, aby oslovila?

Duchovná poézia? Oslovuje ma v biblických žalmoch, v múdrom a velebnom Proglase svätého Cyrila, až presila krásy tryská ako z gejzíra v Akatiste k Presvätej Bohorodičke.

Aby nás poézia oslovila, musí byť obrazná. Ako je i Sväté písmo. Všetko v podobenstvách. Stačí hoci iba jedno a je v ňom celý náš ľudský život. Myslím na spomenuté o márnotratnom synovi. Nájdeme sa v ňom všetci. I v bratovi márnotratného syna. Kým márnotratný syn už pretrpel svoje omyly a cítil blaženosť Božieho objatia a jeho milosrdenstva, na jeho brata (a teda aj na nás) ešte čaká dlhá a bolestná cesta k očisteniu. Nie je ľahké odpúšťať, vymaniť sa z pút závisti. Nekladie na nás Pán priveľké bremená, keď nám prikazuje milovať i našich nepriateľov?

Mne pomáha pri tejto úlohe i vysvetlenie alebo jednoduchá definícia lásky môjho katechétu: Dobré chcieť a dobré robiť. Dôraz sa tu nekladie na citovú, ale vôľovú oblasť.

So súcitom i s pochopením som čítal súčasný príbeh o tragédii farárky anglikánskej cirkvi, ktorá utrpela šok pri správe, že teroristi v Londýne zavraždili i jej milovanú dcéru. Pretože nevedela, nemohla tento zločin odpustiť, vzdala sa aj svojej funkcie.

Potrebu obraznosti duchovnej poézie by som chcel zdôrazniť na básni Jána Zambora. Autor v nej uvádza bolestný výkrik matky na pohrebe autorovho otca: „Odkiaľ ťa budem vyzerať?“ V tom obraze čakajúcej manželky je v skratke celý manželský život: láska, spoločné starosti, vernosť, čakanie na stretnutie, lebo ako píše Ivan Krasko: „Ó, chybí niekto v čiesi ramená!“

Na záver tejto odpovede pokúsim sa abstraktný pojem pokora priblížiť obrazom nenapísanej básne. Predstavme si obraz nášho blaženého mučeníka – otca biskupa Pavla, ako zbiera na väzenskom dvore ohorky cigariet pre svojich bratov spoluväzňov fajčiarov. V tomto geste je najsvätejšia pokora srdca, jej dôstojnosť, nesmierna dobrota, služba i súcit s trpiacimi.

Nech nám i toto ľudsky krásne i hrdinské gesto veľkého biskupa pomáha pretlačiť sa tesnou bránou do večnosti.

 

Nie je ľahké byť dobrým učiteľom. A Písmo hovorí, že dobrý je len jeden. Ale predsa... Zažili ste niekedy zadosťučinenie za všetku svoju námahu za katedrou od svojich žiakov?

Neviem, či som dobrým učiteľom. Na pomaturitných stretnutiach som sa hanbil, keď ma skoro každý obdaril dobrým slovom vďaky i uznania. Uznania sa mi dostalo i po páde totality, keď na Hrad do Bratislavy pozvali učiteľov, ktorí nesmeli byť vyznamenaní.

Ale ako zadosťučinenie za všetku námahu mi stačilo vedomie, že môžem premieňať triedu na dielňu ľudskosti.

Radosť mi urobili aj drobné úspechy. Keď som pri výklade predniesol Novomeského báseň Smrť na stanici, poprosili ma žiaci, aby som ju zarecitoval ešte raz.

 

Moju odpoveď na položenú otázku nech uzavrie citát z básne Pán profesor odchádza:

 

Posledný deň

pred vianočnými prázdninami

keď tabule sú plné rýmovaných vinšov

v minúte ticha

tíchne žiacky úľ

v tej chvíli

keď ani drevo lavíc nezapraská

čierna zástava nad oknami gymnázia

sa hlási

 

Ale vy

ju už nevyvoláte

Ako ten

čo všetko všetko porozdáva

zažiarili ste srdcom v temnom

ľudskom pralese

A boli ste už ďaleko

 

za rozhovor ďakuje Dominika Bašárová

 

Básnik Mikuláš Kasarda sa vo svojich dielach často vracia k rodnému zemplínskemu kraju, práci roľníkov, k svojej pedagogickej praxi. Okrem tvorby pre dospelých sa venoval i písaniu poézie pre deti. Okrem vlastnej tvorby prekladal z nemeckej, maďarskej a českej literatúry. Pracoval na viacerých miestach ako stredoškolský profesor. V súčasnosti žije v Sečovciach.

Zdroj: Slovo 2007, č. 15.
 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε